Vždy sa mi páčil jeho humor, s ktorým sa o svojom zdravotnom stave vyjadroval, a tak som sa odvážila ponúknuť mu pomoc, aj keď som presne nevedela, akú - žije totiž v Českej republike. Jednu úlohu pre mňa mal. Chcel nájsť stratenú slovenskú kamarátku, s ktorou sa videli naposledy pred tridsiatimi rokmi, keď boli ako deti na liečení. Nebolo to ťažké, stačilo pár telefonátov a podarilo sa. Tuším sa len telefonicky porozprávali a k ďalším kontaktom nedošlo, ale aj tak som z toho mala dobrý pocit.
Nepísali sme si veľa ani často, pretože to bolo pre neho dosť namáhavé a aj preto, že písať o veciach pre mňa úplne bežných mi pripadalo voči nemu necitlivé. V poslednom čase som mu občas posielala linky na moje blogerské články. Keď som mu poslala odkaz na ten, ako by som chcela zastaviť čas, pretože som šťastná, prišiel mi od neho mail, že jeho mama je hospitalizovaná v bezvedomí a že je to s ňou vážne. Zmohla som sa na pár síce úprimných, ale aj tak asi zbytočných utešujúcich viet a potom som mu už nenapísala, pretože som sa zbabelo bála zlých správ, ktoré by som sa mohla dozvedieť.
O týždeň som v konferencii našla jeho novú otázku a tak som sa osmelila opýtať sa na stav jeho mamy. Stále bol veľmi vážny. Poprosil ma, aby som mu posielala linky aj naďalej, aspoň pri čítaní príde na iné myšlienky.
Dnes som sa zobudila do krásneho dňa, prvého letného. V schránke ma čakal mail od Ivana s jedinou vetou: "Maminka mě opustila nastálo." A ja som sa zrazu napriek množstvu viet, ktoré som v poslednom čase napísala, nevedela zmôcť na pár vhodných slov.
