Keď sa o našich leteckých zámeroch dozvedela babička, po prekonaní prvého šoku rozhodla, že prv ako zahynieme cestou tam či v prípade šťastia až na ceste spiatočnej, musíme si urobiť spoločné rodinné fotografie, aby mala na nás pamiatku. Rodičia jej obavy brali s humorom, ale aby jej urobili zadosť i radosť, zohnal sa rodinný priateľ - fotograf a jedno popoludnie vznikla v našej obývačke séria snímkov, ktorá by sa dala nazvať aj "každý s každým".
Sme na nich v rôznych variáciách či kombináciách (už som zabudla, aký je medzi nimi vlastne rozdiel). Sedíme vo sviatočnom oblečení - ten námornícky kostým mi dala ušiť babička, ale hoci som ho neznášala, nezdravo som mlčala, pretože (z)dravá asertivita prišla do módy trochu neskôr - a mama v slávnostnom účese, v ktorom sme ju predtým a ani potom nevideli.
Na tejto fotke sme všetci.
Zľava je otec, ja, babička, dedko s bratom a nakoniec mama. Puklina na stene za nami bola od kachlí vo vedľajšej miestnosti. Keď sa dnes na tie fotografie pozerám, zisťujem, že rodičia boli vtedy omnoho mladší, ako som momentálne ja - a pamätám sa, akí starí mi pripadali. Z hľadiska veku som teraz presne v polovici medzi babičkou a mamou a mama je o dvanásť rokov staršia, ako bola vtedy babička. Strašné...
Z obávaného lietadla si pamätám len to, že nám zástupkyňa Čedoku rozdala odznačiky a malý obojstranný slovensko-bulharský slovník. Z neho mi aj po štyridsiatich rokoch utkveli niektoré pravdepodobne veľmi potrebné výrazy, napríklad "Doneséte mi mólja, dróbčata. Plaščám." ("Prosím si pečeň. Zaplatím"). A ešte si spomínam, ako sme lietadlo presnorili od kabíny pilota až po WC.
Z Bulharska sa mi uchoval v pamäti horúci asfalt na ceste na pláž, nekonečne dlhá prehliadka Nesebaru a to, že všetci tamojší kývali a krútili hlavou presne naopak. Pamätám si, ako nám jediný raz rodičia kúpili zmrzlinu a bratovi hneď vypadla z kornútka na chodník, a aj to, ako sme si mohli koncom pobytu vybrať nejaké suveníry - ja som si kúpila maličké leporelo v drevených doskách s fotografiami Slnečného pobrežia a brat mačičky z mušličiek. Gýčiky, ale milé.
Pretože sme nemali fotoaparát, tak dlho sme každý deň domŕzali rodičov, až nás dali zvečniť na ťavách pri umelej palme. Ďalší milý gýč - ako dobre, že existujú, bez nich by bol svet dieťaťa šedivejší...
Asi ste sa dovtípili, že tie rodinné fotky pred odchodom boli robené zbytočne, teda aspoň v zmysle ich pôvodného účelu. Nezabili sme sa cestou tam a nemali sme ani to pochybné šťastie zahynúť na ceste domov. Žili sme spolu všetci ešte pár rokov, kým začali starší odchádzať. Najprv dedko, o 14 rokov po ňom babička (o rok neskôr, ako som si to v mojej detskej hlave po smrti dedka vypočítala - bol starší o 13 rokov a ja som sa nazdávala, že v týchto prípadoch platí nejaký lineárny vzťah). No a už osem rokov nie je s nami ani otec.
V rodine pribudli noví členovia, kolobeh života pokračuje. Striedanie generácií má niekedy veľmi krutú podobu - otec zomrel na druhý deň potom, ako sme sa z genetických testov dozvedeli, že o necelé štyri mesiace sa mi narodí zdravé dievčatko. Tešil sa z toho len pár hodín...
Náš rodokmeň košatie - kým otec bol jedináčik, my s bratom sme boli dvaja a obaja máme po tri deti - Thomas Malthus by z nás asi veľkú radosť nemal.
A fotografie sú dobré práve na to, aby sa nové generácie v tomto rodinnom kolobehu vedeli zorientovať. Pre pamätníkov je to zas príležitosť na chvíľu zastaviť čas, zaspomínať, zamyslieť sa. Takže ani naše historické rodinné fotografie z roku 1965 neboli zas až tak úplne zbytočné.
Čím som staršia, tým ma fotografie vedia viac rozcitlivieť, pri ich prezeraní sa mi miešajú príjemné spomienky s nostalgiou, radosť so smútkom.
Babička, s tými fotkami si mala výborný nápad. Už dávno som na to prišla. A dnes už chápem, že ani s tým námorníckym kostýmom si to určite nemyslela zle.
