Alebo to bolo vtedy, keď začali prázdniny a pred nami sa črtali dva dlhé letné mesiace bez školy, učiteliek, nenávideného telocviku a povinného cvičenia na klavír.
Alebo keď som sa vznášala na prvom plese v dlhých žltých šatách v náručí tanečníka, ktorého mi kamarátky závideli.
Alebo keď som sa chystala na prvé naozajstné rande a naposledy som si kontrolovala, či mi ladia očné tiene s očami a s blúzkou.
Alebo keď som na internáte využívala všetky radosti študentského života stravenkami za 2,60 Kčs počnúc a víkendovými diskotékami končiac.
Vždy som si pritom uvedomovala, že v danom okamihu existuje množstvo nešťastných ľudí - že niekto možno práve trpí na nemocničnej posteli a iný smúti na pohrebe blízkej osoby, niekto hladuje a ďalší sa trápi pre nešťastnú lásku a že keby sa zastavil čas, niektorým ľuďom by sa ich utrpenie predĺžilo.
Potom som sa vydala, nastúpila do zamestnania, rok po roku sa narodili dve deti a vtedy som sa snažila čas skôr popohnať - aby už v robote konečne "padla" a ja som mohla ísť domov, aby som už konečne porodila, aby deti prespali celú noc v v kuse, aby už začali jesť normálnu stravu, aby čo najskôr vyrástli z plienok a detských chorôb a potom aby sa dostali na stredné a neskôr na vysoké školy. A moje želanie bolo vyslyšané. Čas ubehol tak rýchlo, že sa po tých rokoch ani nepamätám, čo deti bavilo, keď mali šesť, o čom snívali v desiatich a čo neznášali ako trinásťroční.
Dnes sme si urobili výlet do Vrátnej. Po ceste som rodinke ukazovala miesta spojené s mojím detstvom a mladosťou. Strečno, kde som po dva roky počas stredoškolských prázdnin brigádovala pri archeologickom prieskume, Štefanovú, kam som počas vysokoškolského voľna vodila turistov ako čedokárska sprievodkyňa, salaš na Podžiari, z ktorého je teraz bufet a ktorý namiesto žinčice turistom ponúka Demänovku a chipsy či na zvyšky koliby a košiara, v ktorom už nie sú ovce spásajúce trávu na miestach, kde sa dnes rozširuje žihľava a pýr.
Po návrate som pripravovala večeru a pritom som si opäť premietala udalosti dnešného dňa popretkávané množstvom tých starých spomienok. Spomenula som si samozrejme aj na to, ako často som vtedy chcela zastaviť čas. A uvedomila som si, že vlastne všetko okolo mňa je v poriadku. Mám rodinu, prácu, ktorá ma baví, mám kde bývať, zdravie mi slúži, moji blízki sa majú dobre, mám zopár skutočných priateľov, nikomu nič nedlžím a nik sa mi nevyhráža.
Mám chuť zakričať: "Zastavte čas, prosím!" Môžete aj teraz, keď čistím zemiaky alebo neskôr, keď budem umývať riad či čítať malej rozprávku na dobrú noc. Som šťastná v každodennom stereotype - aj keď nečakám na Ježiška, neteším sa z dlhých prázdnin, netancujem v žltých šatách a nechystám sa na prvé rande.
Len škoda, že toto prianie sa mi asi nevyplní.
