Má politika nudgingu čistý štít?

Písmo: A- | A+

Existuje len málo psychologicko­ekonomických konceptov, ktoré by za tak krátky čas a tak výrazne upútali pozornosť odbornej a laickej verejnosti, ako to urobil koncept postrčenia, tzv. Nudgingu.

Patrik Pavlovský

Hneď niekoľko štátov si krátko po zrodení nudgingu rovnomennou knihou Richarda H. Thalera a Cass Sunsteina z roku 2008 založilo vlastné behaviorálne tímy, ktoré im mali mimo iné pomáhať postrčiť ľudí správnym smerom.

Tento úspech však sám o sebe nepotvrdzuje „nepriestrelnosť“ konceptu postrčenia v etickej či praktickej rovine. Od jeho predstavenia svetu sa objavilo niekoľko relevantných kritík, no o poznanie menej pokusov odpovedať na tieto kritiky. Ak sa má stať koncept postrčenia legitímnym politickým nástrojom, mal by svoju kredibilitu voči týmto výčitkám obhájiť.

Praktické výčitky politike nudgingu, alebo len politikom?

Od prvotného využitia nudgingu štátom sa politike postrčenia vyčítalo, že ponúka príliš „mäkké“ riešenia. Tento koncept sa prezentuje ako nástroj na efektívne nasmerovanie správania, i keď v mnohých prípadoch vedia správanie oveľa efektívnejšie usmerniť klasické ekonomické stimuly, či tvrdé zákazy. Politike postrčenia sa taktiež vyčíta, že nevie priniesť celonárodné riešenia. Postrčenia sa zdajú byť efektívne aplikovateľné len na riešenie mikro problémov. Nudging sa podľa niektorých stal politickým nástrojom prirýchlo. V čase jeho prvého vedomého využitia štátom neexistovalo dostatok empirických dát, ktoré by nepriestrelne dokazovali jeho prínosnosť spoločnosti. V neposlednom rade sa nudgingu vyčíta, že nie je tak inovatívnym konceptom, ako sa prezentuje. Mnohé z jeho riešení je už dávno známou technikou pre oblasti ako marketing, PR, psychológia či ekonómia.

Väčšina z týchto výčitiek bolo formulovaných už krátko po vytvorení prvého štátneho behaviorálneho tímu vo Veľkej Británii, teda 3 až 4 roky od predstavenia samotného konceptu. Je logické, že to mnohých motivovalo k vyjadreniu kritiky na politiku postrčenia, nakoľko bolo prakticky nemožné za tak krátky čas vytvoriť dostatočné množstvo empirických dát, ktoré by presvedčivo túto politiku odprezentovali ako efektívnu. Vytváranie empirických dát o efektívnosti politiky postrčenia je však zároveň jedným z dôvodom, prečo vlády behaviorálne tímy zakladali a stále zakladajú.

Behaviorálne vedy v posledných rokoch zaznamenali zvýšenú popularitu v štátnej ale aj akademickej sfére, čo prispelo k zvýšeniu množstva evidencie dokazujúcej hodnotu za peniaze investované do politiky postrčenia. Automatické zaraďovanie k darcom orgánov, automatické sporenie či prírodeprospešné predvolené možnosti pre spotrebiteľov sú peknými príkladmi efektívnych a výhodných postrčení. Nudging však nikdy nedeklaroval schopnosť priniesť riešenie na všetko. Zároveň ani nikdy neašpiroval úplne nahradiť či vytlačiť klasickejšie a tvrdšie nástroje na smerovanie správania, ako sú zákazy či finančné stimuly. Postrčenia samozrejme majú svoje limity, je na ich dizajnéroch a výskumníkoch, aby tieto hranice posúvali. Všetky tieto výčitky majú opodstatnenie, nakoľko je intuitívne a prirodzené očakávať, že akákoľvek politika bude založená na dátach.

Avšak všetky sa zdajú byť nasmerované na tvorcov politiky, nie na koncept postrčenia ako taký. Všetky totiž kritizujú unáhlené a dátami málo podložené využitie tohoto konceptu vo verejne politike, teda dátami nepodloženú tvorbu verejných politík. Zdá sa preto, že nudging na ne nemusí priamo odpovedať – sú to tvorcovia verejných politík, ktorým sa vyčíta implementovanie málo testovaného konceptu.

Nudging je inovatívny. Pre vedný priemysel je niečo ako nový kokteilový mix pre barový priemysel. Ide o šikovné a zrozumiteľné skombinovanie už známych poznatkov z viacerých vedných disciplín unikátnym spôsobom pod jednu strechu – do formy jedného konceptu. Nudging je dieťaťom psychológie, ekonómie a etiky. Je to interdisciplinárny koncept a jeho inovatívnosť spočíva najmä v jeho priamočiarom napojení na etiku, ako aj v neprestajnom prezentovaní sa v kontraste s predpokladmi klasickej ekonómie.

V neposlednom rade, „mäkkosť“ politiky postrčenia je jeho výhodou a nie nevýhodou. Je jedna vec efektívne zmeniť správanie ľudí a úplne efektívne meniť správanie i za cenu zásahov do slobody jednotlivca. Nudging je oproti klasickejším a „tvrdším“ nástrojom na zmenu správania výhodnejší najmä pre vlády, ktoré si cenia a ctia slobodu jednotlivca. Zákaz je na slobodu najtvrdší, nakoľko robí správanie ilegálnym a potrestateľným, čím sa možnosť slobodného vykonania toho ktorého správania de facto zatvára. Politika postrčenia si dáva už v definícii predsavzatie alternatívne možnosti správania nezatvárať, ani ich nerobiť výrazne nepravdepodobnými napríklad zvýšením ich nákladov. Hrá sa s prostredím tak, aby toto predsavzatie dodržala.

Viac o nudgingu sa dozviete v nášom podcaste. Nájdete ho na Spotify (tu) alebo na Apple Podcasts (tu).

Skryť Zatvoriť reklamu