Pol mladosti o nej snívame (my ženy), čakáme ju, vrháme sa do nej a napĺňame si svoje romantické predstavy. Hm, teda nie všetky. Vyretušujeme každý tieň. A po čase ten istý človek, ktorého hlas, prítomnosť, pohyb hlavy či vôňa nás rozochvievali, človek, kvôli ktorému sme nejedli, nespali, o ktorom sme snívali aj v čase denného svetla, na ktorého sme neprestajne mysleli, zmení podobu. Aspoň sa nám zdá, že zmenil. Ale kdeže. Zmení sa len náš uhol pohľadu.
(Sedím tu so svojím medovým roibosom a úplne som zabudla, o čom som chcela písať po treťom zhliadnutí filmu Čokoláda.)
Zrazu stoja vedľa seba ľudia, ktorí si idú na nervy. Brutálne. Číhajú na každé svoje slovo, každý zlozvyk, vykladajú si po svojom už i pohľad toho druhého, len aby si potvrdili, že je neznesiteľný. Plus sa do rozpadu romantickej lásky aktívne zapája aj opotrebovanie zmyslových vnemov. Čo s tým? Vymeniť starú za novú, starého za nového? Koľkokrát za život sa to dá zabsolvovať?
Vychádza mi z toho jedno. Buď sa vzdať predstavy večnej lásky. Alebo si ju zadefinovať nanovo. Vzdať sa len tej slastnej túžby po mravcoch v žalúdku, ktoré robia deň krajším, vyhrnúť si rukávy a zabojovať o novú podobu lásky. Z núdze cnosť? Z jedného uhla pohľadu áno. Z druhého: dozrievanie.
Keď sa pozriete do ďalekohľadu, približuje a zväčšuje. Z opačnej strany však zmenšuje a vzďaľuje, robí detaily menej viditeľnými. V každom vzťahu, nielen mileneckom, sa môžeme vydať cestou negativizmu, veď sme všetci takí biedni a slabí so všetkými zlozvykmi, lenivosťou, namyslenosťou a zameraním na seba, alebo....môžeme otočiť ďalekohľad a nezaoberať sa tým, čo ma od druhého človeka oddeľuje, stavia bariéru, nechuť, odpor. Sú ľudia, ktorí sú osamelí možno práve z dôvodu, že to nedokážu. A sú iní, sršiaci pozitívnou energiou, s ktorými sa skoro každý dobre cíti a vyhľadáva ich. Tam niekde bude asi „pes zakopaný“. Alebo klamem sama seba?...
Jedno cítim celkom jednoznačne. Keď som raz za niekoho chcela aj život dať, pokiaľ sa nestalo niečo veľmi-veľmi zlé z jeho strany, nemôžem prestať zápasiť o naplnenie sľubu urobiť ho šťastným...
Môže za to, že mi zovšednel, môžem za to, že som mu zovšednela, keď sa roky pohybujeme vedľa seba po vychodených chodníčkoch a nároky dňa, nedostatok času a vnútorné zápasy samých so sebou nás obrali o invenčnosť a postavili medzi nás múr?
(Isteže môže, môžem.)
Vždy nás niečo ovplyvňuje. Aj to, aký film sme si práve pozreli.
P. S. Manžel môj, neber si to osobne.:-)
