Naša prvorodená sa rozhodla byť iná od samého začiatku. Spala cez deň po 40 minútach a v noci bola rada hore. Jedávala síce dlho, ale málo, a tak som s úzkosťou behala k lekárke vážiť ju a čakala na jej verdikt o prikrmovaní, do ktorého sa mi nechcelo. Prírastky sme merali v dvojciferných číslach (gramov). Ako začínajúcej mame mi to prinášalo pocit neúspechu. Dnes už viem, že pre to si vrásky robiť netreba. Čakali ma iné prekvapenia, i keď v rámci normy. Nadmerne pohyblivé dieťa s častými úrazmi nie je žiadna katastrofa.
Synovia sa spočiatku zdali opační, papali, spali lepšie i poslúchali. No hneď prvý nás vyšokoval laryngitídou už pred 2. narodeninami (ďalší oveľa skôr, no menej dramaticky), keď som ešte ani teoreticky netušila, že sa tak volá akútny opuch hrtana spôsobujúci problém s dýchaním. Pozerať sa na takéto dieťa uprostred noci nie je veru žiaden super pocit.
A dalo by sa pokračovať. No nechcem tu podávať zdravotné anamnézy.
Stručne povedané, treba sa pripraviť, že vždy sa udejú veci, na ktoré nie ste pripravení. Ihriská, výlety, koníčky, krúžky, adaptácie v škôlke, keď ten, čo je doma nezávislý superman, v šatni plače každé ráno a dieťa naoko viac pripútané vám zamáva a „nema problema“.
Kiahne týždeň po nástupe do práce z materskej dovolenky, vši deň pred odchodom do tábora, vyberanie mandlí mesiac pred ďalším pôrodom, stratené náušnice, vybité zuby, zatĺkanie poznámok, požičiavanie si peňazí, dieťa stratené na kúpalisku....
Kamaráti v puberte, výber školy, partnera (to ešte nepoznám z vlastnej skúsenosti, len z pozorovania), keď sa zdá, že deti majú vždy o všetkom inú predstavu než rodičia. Asi nie je ľahké nechať ich byť samými sebou a pritom ich stále rovnako ľúbiť. Zranenia bolia najviac od najbližších a tak ako my ich spôsobujeme deťom nedokonalou výchovou nami, nedokonalými ľuďmi, iste ich utŕžime aj my od nich.
Takéto úvahy ma prepadli dnes v noci, keď som zas raz riešila nočný plač nášho najmenšieho a zvláštne problémy s dýchaním. Bez chladnej hlavy mojej polovičky, s ktorou to predsa ide ľahšie, a mimo dosahu detskej pohotovosti. Prepadla som panike, a s hanbou musím priznať, že šlo len o zatekajúce hlieny. Čo mi, deti moje, ešte pripravíte?
