Mama sa už nevládala dlhodobejšie sama o seba postarať a keď to zašlo tak ďaleko, že si nedokázala zobrať správne nachystané lieky a už nestačilo, aby k nej chodila na pár hodín opatrovateľka a my a bolo ju treba stále kontrolovať, rozhodli sme sa so sestrou pre ústav.
Tá myšlienka v našich hlavách už bola dávno, hlavne keď nás susedia niekoľkokrát v dobrom nenápadne upozorňovali na to, čo sme nechceli vidieť, ale človek chce pre rodiča to najlepšie a o ústavoch sa hovorí kadečo. „Strčiť starého človeka do ústavu je zlé“, tak nás to učili, tak sa tom hovorí. „Nie je vo svojom“ bol ďalší argument, ktorý hovoril proti. Ibaže keď pôjde k svojim deťom, tiež nie doma. A tak sme zvažovali možnosti a teoreticky riešili problémy ako schody, kúpeľňa, nutnosť dochádzať do práce, potreba ,,pendlovania,, od jeden k druhej a v neposlednom rade neakceptovanie mamy nás, jej ,,detí,, ako dospelých.
Demencia v kombinácii s častými depresiami preverí aj tie najodolnejšie povahy. Mama má 90 rokov, v praxi to znamená prirodzené obmedzenie pohybu, výkyvy nálad, zabúdanie,...a medzitým svetlé chvíle, keď si to všetko uvedomuje. Už len číta sa to zle, ale neustále ľutovanie starého človeka asi nie je tá správna voľba. Keď to skrátim, po roku ťažkého rozhodovanie a psychických príprav sme to riskli. S tým, že bude o ňu 24 hodín postarané a časté návštevy jej pobyt spestria a spríjemnia. Mamina síce stále tvrdila, že tam nechce ísť a ešte to nejako zvládneme, ale občas, hlavne keď bola rozospatá, nás oslovila ,,sestrička,, a tak sme zvážili, že je pripravená.
Ústav, ktorý sme vybrali, bol bezbariérový s možnosťou vyjsť priamo z izby na dvor. Atmosféra domáca, strava tiež. Ochota personálu vo všetkom, len aby spríjemnili svojim ,,klientom,, pobyt. A nielen prvý deň. Profesionálne správanie je samozrejmosťou, občasné spoločné vychádzky do blízkeho parku, či na zmrzlinu, spoločné cvičenia /každý koľko vládze a kto nevládze, drieme/, pečenie koláčov, manikérka a pedikérka /lebo tie ich pevné nechty si to zaslúžia/... Samozrejme, každý ,,klient,, je iný a potrebuje niečo iné. Napríklad mama, keď vládze, nechajú ju sa obliecť samu, keď nevládze, pomôžu jej. Pre ňu je pocit samostatnosti dôležitý. Staroba nie je ľahká, ale vždy, keď prídeme na návštevu, prvá veta je: „Kedy pôjdem domov? JE MI TU SÍCE DOBRE, ale nie som doma.“
A tak si zvyká, vyzerá dobre, depresie majú pod kontrolou. Tá mamina, o ktorej sme si mysleli, že jej mozog pracuje už len na minimum, sa učí nové veci, používa nové slová, žije život iný ako doma, je v kolektíve a prospieva jej to. Nie je to ideálne a nikdy už ani nebude, ale to by nebolo ani doma. A určite, aj keď jej je občas smutno, vyzerá lepšie ako predtým. Okrem toho, sestričky, ako im hovorí, vedia povedať vždy tie správne slová a aj profesionálne utešiť. Od nich to berie inak ako od ,,svojich,,.
Áno, staroba je ťažká, preto treba pomôcť a možno aj takto. Pre mnohých to nie je zlé riešenie.
