Ak čierny na bieleho ťah kráľovským pešiakom 1. e2-e4 nechce hrať žiadnu otvorenú hru, môže použiť napr. už preberanú Caro-Kannovu obranu a zahrať 1... c6, alebo môže hrať aj 1... e6, čím hra prejde do hry, nazývanej FRANCÚZSKA OBRANA.
Po logickom ťahu bieleho 2. d4 odpovie čierny 2... d5 a núti bieleho sa vyjadriť ohľadom navzájom sa napádajúcich pešiakov e4 a d5. Vyskytujú sa aj menej obvyklé varianty druhého ťahu bieleho, napr. 2. f4 alebo 2. Sc4, ale sú menejhodnotné, aj keď postup správnej hry za čierne proti nim tiež nemusí byť hneď zrejmý hlavne začínajúcim šachistom. Po 2. d3 d5 3. Jd2 c5 vznikajú tzv. moderné varianty. Po 2. Jf3 c5 sa otvorenie zas môže preklopiť do vôd sicílskej hry (príklady takýchto partií, ktoré sa mi osobne vyskytli v praxi pri hre po nete, si môžete otvoriť v dynamických prezentáciách kliknutím na farebne vyznačené linky v texte týchto viet).
V treťom ťahu môže biely previesť jednoduchý výmenný manéver 3. exd5 a v tejto výmennej variante sa potom pozične obe strany vyvíjajú regulérne často až do rošády zrkadlovo (jazdci na f3, resp. f6, strelci zas na polia d3, resp. d6 a potom malé rošády).
V prípade, že biely nechce čierneho pešiaka na d5 meniť, môže natiahnuť svojho e-pešiaka dopredu ťahom 3. e4-e5 a vzniká najčastejšie hrávaná, tzv. zatvorená varianta francúzskej obrany, v ktorej čierny neskôr atakuje zaklinený reťazec bielych pešiakov ťahmi c7-c5 a f7-f6. Príklad dobre vedenej hry za čierne v zatvorenej variante uvádzam v ďalšej peknej prezentácii z mojej turnajovej praxe (opäť vo farebne zvýraznenom linku), z ktorej sú zrejmé ďalšie motívy hry čierneho, vyvíjajúcej sa hlavne po dámskom krídle.
Inou možnosťou bieleho je pochrániť atakovaného pešiaka e4 v treťom ťahu dámskym jazdcom, a to buď ťahom 3. Jb1-c3 alebo ťahom 3. Jb1-d2. Tieto varianty sa nazývajú Steinitzov (ešte charakterizovaný 4. Jf6 e5), resp. Tarraschov a patria do repertoára skúsených klubových a turnajových hráčov, lebo vyžadujú veľmi dobrú teoretickú prípravu za obe strany. Partie skúsených šachistov po týchto úvodníkoch bývajú kvalitné a vyžadujú dobrý prehľad na šachovnici. Perlou v dnešnom mojom článku je v množstve ponúkaných prezentácií táto zriedkavá, tzv. MacCutcheonova varianta francúzskej obrany, ktorou v roku 1962 porazil majster sveta Tigran Petrosjan vyzývateľa v kandidátskom turnaji - samotného mladého šachového génia Bobbyho Fischera! Podľa môjho úsudku ide o najzložitejšiu variantu mne známeho otvorenia s dnes už dobre prebádanou teóriou vo svojich rôznych pokračovaniach, ktoré vedú všetky ku veľmi krkolomnej a neprehľadnej hre. Príklad takej zapeklitej pozície po 15. ťahu čierneho v jednej z podvariánt tejto hry dokumentuje nasledovný diagram:
Bežné pokračovania francúzskej hry sú pre skúsenejších šachistov za čierne všeobecne dobre hrateľné a poskytujú celkom reálne vyhliadky na remízu, ale aj zisk bodu, hlavne pre bohatú škálu prekvapivých zvratov po zaváhaní bieleho. Predpokladom zvládnutia francúzskych vôd je dostatočná trpezlivosť, lebo len správnou výstavbou udrží čierny krok s priestorovou prevahou bieleho, aby v neskorších fázach hry podnikol v správnu chvíľu protiofenzívu. Otvorenie sa hodí do vážnych majstrovských partií a skúšať ho môžu aj kluboví hráči na rôznej úrovni s cieľom nájsť nedostatky v teoretickej príprave svojich súperov. V bleskovkách často jedna zo strán spraví pomerne skoro fatálnu chybu a takto hrané partie slúžia potom len na pobavenie.
Pozn.1: V každej z ponúkaných dynamických prezentácií je nastavená východzia pozícia v inom ťahu (niekedy až v zaujímavom závere partie), ale partiu si možno posunúť na začiatok ovládačmi pod šachovnicou, pripomínajúcimi ovládanie videa.
Pozn.2: Bohatosť prezentácií v texte dnešného článku vyplýva z obľuby francúzskej obrany u autora a z bohatých vlastných skúseností a množstva materiálu, ktorým autor disponoval.
