Minulý týždeň som sa vybral do kina na filmové spracovanie poviedky Muzika. Bál som sa, či toto moje obľúbené dielo nebude sprznené, a bál som sa neoprávnene. Všetko sa mi páčilo, od úvodných fotografií Devínskej Novej Vsi, cez výkony hercov, kulisy sedemdesiatych rokov, výber hudby, až po záverečné titulky. Jedine snáď Táňa Pauhoffová nemusela hrať Marfu, lebo nech sa snaží akokoľvek, nepríťažlivá Marfa z nej nebude, ani keď sa navlečie do zelovocárskej zástery, ani v nej totiž nezaprie, že je chutná. No aj na takúto Marfu som si postupne zvykol. Vychutnal som si celý film, nenudil som sa ani chvíľku, pri scéne o prehrávkach, kde Hruškovič (Jan Budař) spieva angažovanú pieseň pred komisiou zatiaľ čo Junec (Luboš Kostelný) len útrpne stojí so saxofónom, mi tiekli slzy od smiechu, pri pionierskom divadle s Miladou Bučičovou (Petra Polnišová) podobne, len ma celý ten čas vo vnútri hrýzol a gniavil jeden zvláštny pocit, ktorý so samotným filmom priamo nesúvisí.
Anča Prepichová, Hruškovič, Žofré, Milada Bučičová, ale aj Ferko a Granec, Starý Mrdár, Zdravko G., Panicska Bartalos, Fredy Špáršvajn, Tökörn Mäodna, aj Róna, a môj najobľúbenejší Ulmer spovedajúci sa z porušenia šiesteho prikázania, to všetko boli a sú postavy nášho sveta ousiderov, ktorými sme sa stotožňovali a vymedzovali proti všetkým namyslených, nagélovaným, uhladeným frikulínom v kožených bundách a hranatých topánkach, synčekom bohatých a vplyvných oteckov, ktorými sa to na škole len tak hemžilo. (Frikulín - osoba, ktorá si pripadá /je/ free, cool a in). Všetky činnosti, ktoré títo uniformovaní jedinci šablónovitého typu vykonávali, boli len účelom, nie cieľom, robili ich len preto, že tie činnosti a následne vďaka nim aj oni, boli momentálne „kúl", či už išlo o fajčenie, chľast, baby, šport, filmy alebo četbu. Žrali si tých svojich Korbenov a Stajpenov a Hviezdy jasné kopasné, pretože Matkin práve letel, nad Ančou Prepichovou, Žofrém a Hruškovičom ohŕňali nosom ako nad Spartami a Štartkami a pivom v Ponorke, zdali sa im príliš lúzerskí. Teraz ich je plné kino a spolu s nami sa udrbávajú na našich milovaných postavách, čo kedysi zavrhli. Už ich vidím, ako sa budú učiť naspamäť repliky.
Vadilo mi, keď som vychádzajúc zo sály začul hovoriť jednu vyfintenú „vzorku" nákupného centra druhej: „Mne sa to nepáčilo, ja takýto život neuznávam..." („n" samozrejme treba čítať tvrdo). Ona vie veľké guľové s prehadzovačkou o takomto živote, ona taký život nikdy nežila, ani nebude (pokiaľ náhodou nezavíta na pánske WC a nedopadne ako Panička:). Myslím si ale, že by mi ešte viac prekážalo, keby film chválila. Aj tak by som z toho mal pocit, že to robí iba preto, že film niekto, koho ona uznáva, pochválil a ona predsa musí byť „in".
Kus nášho sveta sa dostal do nepovolaných rúk.
Hoci tomu filmu želám úspech a plné kiná, lebo si to zaslúži, vo vnútri sa trochu bránim, kvôli tomu, že tak ako si Aupark postupne po troške odkrajuje zo Sadu Janka Kráľa, tak si postupne odkrajujú aj masy frikulínov a frikulíniek z nášho outsiderského sveta. Ani Starý Mrdár nestihne zabzdieť a po Anči Prepichovej nám zľudovie aj Szida Tešadíková a Feri Bartaloš aj s Eržikou.
