Som už trošku skúsenosťami ošľahaný, preto sa mi podarilo napriek piatkovému návalu presúvajúceho sa ľudstva všetko vrátane kúpy lístka celkom pekne zvládnuť a približne o 15:45 SELČ som spokojne sedel v rýchliku č. 1509 Súľov čakajúc na odchod o 16:15. Chvíľu mi síce trvalo, kým som našiel funkčné okno, neodtrhnutý kôš a aspoň na vzdialený pohľad čisté sedadlo vo veľkopriestorovom vagóne, ktorý si svoje najlepšie roky odkrútil pravdepodobne ako robotnícky osobák na strednom považí a ktorého vnútorné vybavenie videlo vodu naposledy ešte keď STV vysielala seriál Dempsey a Makepeaceová v premiére, nuž ale človek nemôže mať všetko.
Cesta sa však míňala jedna báseň, vlak už bol po Trnave poloprázdny, vonku bolo krásne, slnečno, dalo sa kochať pohľadom na ubiehajúcu jesennú krajinu. O 17:56 v Trenčíne sa mi začali zbiehať slinky na maminu polievku, od druhej som totiž nič nejedol. 18:04 sme vchádzali do Trenčianskej Teplej. Nevdojak som periférne zaregistroval, že sprievodkyňa niečo vysvetľuje spolucestujúcemu sediacemu šikmo predo mnou. V nedobrej predtuche som si vybral slúchadlá z uší, nezachytil som to celé, ale vyrozumel som, že budeme mať meškanie asi 40 minút. Neskôr som na základe odpočutých rozhovorov zistil, že spadol trolej.
Sprievodkyňa bola zlatá, trpezlivo každému vysvetľovala možné prípoje. Šírila sa fáma, že zhruba o desať minút ide z nejakej bližšie neurčenej neďalekej zastávky nejaký bližšie neurčený prímestský autobus do Považskej Bystrice. Ja som si povedal, že nejakých 40 minút v pohode počkám, preto som sa nikam nehnal. O 19:00 mi už bolo jasné, že štyridsať minút to nebude, ale celkom dobre sa mi sedelo, čítalo, počúvalo, aj sa trochu vo vozni kúrilo, povedal som si teda, že ešte nejakú tú chvíľku vydržím, hoci mi už cigáni začali v bruchu poriadne vyhrávať. Začali sa vo mne byť moje opatrné a akčné ja: Choď si niečo kúpiť do bufáča! Nie, preboha, nikam nechoď, čo ak práve vtedy vypravia vlak, ako sa dostaneš domov! Poslúchol som to opatrné.
O 19:10 staničný rozhlas zahlásil, že kto ide do Púchova alebo do Žiliny môže prestúpiť na prichádzajúce IC č. 403 značky Šariš. Utekali sme všetci ako o život, aby nám neušlo. Naskladali sme sa ako kocky z tetrisu do chodieb pri záchodkoch, pretože v tomto modernom IC boli veľkopriestorové vozne bez kupé a klasickej chodbičky. Mne sa ušla veľmi slušná predzáchodová predsieň s jednou tetou a dvoma mladými Ukrajinkami. Tie sa ma hneď z fľaku po anglicky spýtali, či to bude stáť aj v Žiline. S odpoveďou som nemal najmenší problém, krásnym oxfordským prízvukom som na otázku vyčerpávajúco odpovedal „yes". No hneď vzápätí sa spýtali, že prečo tak dlho stojíme a to sa mi teda poriadne zavaril závit, ako som sa v duchu erudovane pokúsil skonštruovať preklad na slovné spojenie "spadnutý trolej" a nejakú omáčku okolo toho. Po nezrelej úvahe však zo mňa vypadlo iba ukoktané „something with the electricity". Takto som pred nimi zamachruval. Darmo nás na gympli triedny drmľoval predminulý a predprítomný čas, radšej nám mal vysvetliť ako sa povie spadnutý trolej, to našinec voči cudzincovi skôr použije.
O štvrť na osem zahlásili vnútorným komunikátorom, že vlak ešte 5 minút bude stáť v tejto stanici, z technických príčin. Na konci tunela sa rozsvietilo svetielko nádeje. Už len 5 minút, konečne nejaký presný, určitý a merateľný časový údaj. S radosťou v oku som "cudzine" preložil „five minutes to go". O 19:23 to zahlásili znova. S oveľa menšou radosťou v oku som "cudzine" preložil, „another five minutes". „To go" som už z opatrnosti nedodal. Keby som vedel, že sa pohneme až 19:52 tak radšej mlčím a idem zohnať voľačo pod zub. Paranoidné ja ma však zase nikam nepustilo. Veď čo ak by vlak akurát vtedy vypravili.
19:52 sme sa konečne pohli. Skoro mi vyhŕkli slzy. Nemyslite si, že som cintľavka, ale bol som už veľmi hladný (ako som už spomenul od 14:00 som nič okrem dvoch žuvačiek nemal v ústach, celkovo teda 6 hodín, pričom ak nerátame spánok, tak sa mi podobný výkon naposledy podaril v roku 1995, keď som ostal pol dňa vymknutý v byte, kde nebolo nič na jedenie - ja žeriem totiž len raz za deň, ale v kuse od rána do večera). Rýchlosťou chromej a zdutej kozy sme sa doplazili k Dubnici nad Váhom. Znova sme zastali. Reproduktorík zahlásil, že nemáme opúšťať vlak, že hneď pokračujeme ďalej. Už som mu neveril, ale dúfal som, že ma presvedčí o opaku, že dodrží slovo, že reproduktory ešte vedia, čo je to česť. Nepresvedčil ma. Pohli sme sa zhruba až o 25 minút, opäť tou istou šialenou, koz(mick)ou rýchlosťou. Začal som v duchu odškrtávať stanice. Preplazili sme sa okolo Dubnice, už som pomaly (veľmi pomaly a opatrne, aby som to nezakríkol) vyzeral Ilavu, nech aj ju škrtnem, ale zaujali ma iné veci.
Po opustení Dubnice v našom modernom vozni prestali fungovať všetky automatické dvere, vrátane záchodových, hoci inak všetko svietilo aj šľapalo ako predtým. Pri otvorených prechodových dverách som mal výhľad na obe WC, aj na to vo vedľajšom vagóne. Počas jazdy sa do nich dobíjalo viacero ľudí. Niekoľkí dosť nevyberanými spôsobmi. Zdalo sa mi, že jedno z nich, to v druhom vagóne, je obsadené. Prvýkrát počas tejto cesty som mal pocit, že som na tom ešte celkom dobre, keď som si predstavil, ako tam ten nešťastník stojí na vratkých nohách a snaží sa trafiť porcelán (či z čoho je tá misa) resp. ako tam čupí v pozícii zjazdového lyžiara a snaží sa aj trafiť aj nespadnúť a do toho mu tam niekto brutálne trieska do dverí, až to vyzerá, že ich ide vyvaliť. Už len pri samotnej predstave mi stislo ritku. Vzápätí mi napadla ešte horšia verzia. On je tam dnu zaseknutý a nemôže von. Aj sa snaží kričať, búchať, ale nikto mu neotvára, v tom hluku ho nikto nepočuje a v stanici počas vystupovania nikto nevníma. Chcel vystúpiť v Púchove. V Žiline už má úplne vykričané hlasivky a stále nič. Na druhý deň, teta upratovačka v Košiciach s handrou na portviši a dirindondou Heleny Vrtichovej na perách zmýva chodbičku pred toaletou, keď tu zrazu začuje nesmelé škrabotanie a slabučké búchanie. Hranatým kľúcom odblokuje zaseknuté dvere a z nich jej k nohám vypadne uslzený, zúbožený chlapík s presedeninami od hajzlovej misy a do krvi odrenou päsťou.
Z toaletných halucinácií pravdepodobne spôsobených hladom ma prebral zvuk reproduktoríka. Oznamoval, že tí, čo chcú ísť do Púchova majú vystúpiť. Keďže sme boli v pohybe a nachádzali sme sa niekde okolo Ilavy, zdalo sa mi to zvláštne. Trošku ma prepadol nepokoj, či si to nerozmysleli s tou zastávkou v mojom rodnom mestečku, alebo či sa nebodaj nepomýlil hlásateľ v Trenčianskej Teplej. Ukrajinky asi postrehli zmätok v mojom výraze, tak sa ma spýtali, čo repráčik povedal. Preložil som im to lámane a ešte som k tomu dodal, že som „confused" lebo neviem, kedy a kde (pre anglicky hovoriacich „why and when") mám vlastne vystúpiť. A oni že „now, immediately" (pre slovensky hovoriacich "teraz, okamžite") a už mi robili miesto k dverám, potvory. Toto je tá všeslovanská vzájomnosť. Jána Kollára by odvalilo, keby to videl.
Tesne pred deviatou som cez zaparené okienko zazrel veľké červené písmená MATADOR. Myslel som, že som už je všetko za mnou. Lenže až tak jednoduché to nebolo. Vlak zastavil, idem k moderným automatickým dverám, stisnem vypínač a nič. Prejdem k druhým dverám a nič. S miernym nepokojom utekám k tretím dverám a zasa nič. Paranoia ma zas premáha v plnej sile. Odriekajúc mantru "Nechcem ísť do Žiliny!" utekám cez vozne a hľadám otvorené dvere. Konečne sprievodkyňa. Vrhám sa jej k nohám a prosím ju o vypustenie von. No dobre, to som sa nechal uniesť. Ešte raz. Konečne sprievodkyňa. Pohnutým hlasom jej oznamujem, že nejdú otvoriť dvere. Ukazuje mi jedny otvorené v temnom vagóne za jej chrbtom a pýta sa ma, či nechcem ísť ďalej, či mi Púchov vyhovuje. „Ani neviete ako!" odpovedám stručne, a padám rýchlo von.
Mal som chuť bozkávať zem, ale ešte väčšiu chuť som mal na maminu večeru, tak som sa radšej namiesto olizovania peróna pobral domov. Ani si nepamätám, kedy som naposledy bol tak rád, že som v svojom rodnom meste a u mamičky svojej jedinej.
Prečo sa Kašpirovský a Komenský môžu schovať? pýta sa náhodný čitateľ, ktorý došiel v tomto siahodlhom výleve až sem. Nuž preto, že som pri tom všetkom úplne zabudol na to, že mám seknuté v krížoch a vyvrtnutý členok. Bolesti ustúpili, dokonca sa mi vidí, že noha je menej opuchnutá. A čo som sa všetko popri tom naučil:
Teóriu relativity - hodina čakania sediac v špinavom starom vagóne a hodina čakania stojac v novom, peknom, plne automatizovanom a čistom IC je stále jedna hodina čakania, ale paradoxne a relatívne som na tom bol lepšie v tom starom vagóne.
Základy manipulácie - postupné dávkovanie zlých správ, neustále držanie v napätí a v nádeji na vyriešenie problému zabezpečí poriadok a udrží ľudí v kľude.
Preopakoval som si základy angličtiny a zistil som, že vedieť vysvetliť poruchu na trati je oveľa dôležitejšie ako vedieť gramatiku.
Precvičil som si sebaovládanie - nepoužil som verejne ani jedno sprosté slovo (v duchu mi nejaké sem tam ušli:), ani som verejne nehundral.
Cibril som si predstavivosť - muž na záchode.
A toto všetko len za 220 Sk (slovom: dvestodvadsaťkorúnslovenských). Obaja vyššie spomenutí páni by mali z našich železníc určite radosť.
Ku všetkému ešte treba prirátať jeden bonus na nezaplatenie. Keď zase raz budem niekedy stáť v zápche na diaľnici v piatok podvečer a niekto položí vtipnú básnickú otázku, že prečo sa všetci musia trieskať autom, prečo už nikto nechodí vlakom, ja po tejto skúsenosti už budem vedieť odpovedať.
