Bolo 29. 07. 1998, deň ako každý tretí, či druhý, cez prázdniny, jedným slovom nuda. Rozhodoval som sa, či pôjdem na bicykli na Vršatec alebo nie, veľmi sa mi nechcelo, lebo z diaľky sa mračilo, predpovedali búrky, pomyslel som si, že načo riskovať zásah blesku, aj tak z toho nič nebudem mať v daždi, tobôž v búrke.
Na záhrade sme už mali vysokú trávu. Povedal som si, že babka mi začne čoskoro píliť uši s kosením, tak to radšej pokosím teraz v neistom počasí, než by som mal na to zabiť pekný deň. Máme dosť veľkú záhradu stúpajúcu k lesu, a pokosenie trávy zaberie celé popoludnie. Zobral som kosačku a začal kosiť odspodu nahor. Vtedy sme používali kosačku vlastnej výroby s motorom z práčky na elektrický pohon. Najvyššiu časť záhrady, nachádzajúcu sa úplne pod lesom na najprudšom kopci pod stromami sme pár rokov predtým nekosili, pretože susedia vlastniaci koňa, si na tejto našej „lúke" preňho kosili trávu na seno. V roku 1998 však našli iné zdroje, tak sme sa o túto časť záhrady museli začať opäť starať osobne. Za tých pár rokov som si zvykol kosiť len nižšie partie, preto som aj pri výmene kábla na kosačke za novší nepočítal s takou dĺžkou, aby mi dočiahol až na samý vrch. Prvýkrát, keď som túto časť kosil po „konskej" prestávke, na začiatku inkriminovaných prázdnin, sa mi kábel "minul" tesne pred posledným radom stromov. Bol som už unavený, tak som zobral prvý kábel, ktorý som našiel v garáži s úmyslom použiť ho ako predlžovačku. Bola to tzv. dvojlinka a mala už zapojenú koncovku - zásuvku. Hovoril som si, ako dobre. Namontoval som ešte zástrčku a predlžovacia šnúra bola na svete. Trošku ma kopal prúd, keď som sa skláňal k zemi odhadzujúc kábel s cesty nožom kosačky, ale nevenoval som tomu veľkú pozornosť, vyriešil som to navlečením gumených rukavíc. Však na ten kúsok to prežijem. Aj som prežil. Kábel som odložil do garáže s tým, že nabudúce, keď budem kosiť, ho pozriem.
Nabudúce nastalo 29. 07. 1998. Ako aj predtým kábel vystačil pod posledné stromy a ja, unavený a zničený z kosenia, som si spomenul na rýchlu pomoc z minula. Zapojil som kábel a spustil kosačku. Že s káblom nie je niečo v poriadku mi pripomenulo hneď prvé zohnutie k zemi. Vyriešil som to ako predtým, skočil som si po rukavice. Lenže, čo som po ceste nezbadal? Babkinu rukavicu na vytrhávanie buriny. To bude stačiť, pomyslel som si. Však na ten kúsok. Nevadilo ani, že má všetky prsty deravé. Keď som sa zohol k zemi a naprával kábel, stále to kopalo, ale lenivosť vyhrávala na body. Kosil som tak, aby som sa nemusel zohýbať ku káblu a dával som si pozor, aby som sa nedotýkal kovových predmetov, typu plot. Komu by sa predsa chcelo ísť kvôli takémuto kúsku nepokosenej trávy po rukavice, a nedajbože ešte poriadne pozrieť ten kábel.
Celkom sa mi darilo nedotýkať sa ničoho. Keď som kosil posledný cíp trávy, moja ostražitosť pod dojmom úľavy z dokonanej práce povolila, a ja som sa naplno zohol po kábel. Dostal som takú ranu, ako ešte nikdy. Ruky mi stiahol kŕč. Vedel som, že je zle. Zozbieral som posledné sily a zaprel som sa, ako som najlepšie vedel do kosačky, že ju nejako odhodím, aby sa uvoľnilo zovretie. Lenže ako som kosačku tlačil do kopca, nohy sa mi na čerstvo pokosenej tráve pošmykli, a ja som letel dolu svahom. Kosačka samozrejme so mnou. Strhol som ju na seba tak nešťastne, že mi padla kovovou rúčkou priamo na krk. Ak to bolo dovtedy zlé, teraz to začalo byť príšerné. Moje spotené telo nekládlo prúdu nijaký odpor, a ten si cezo mňa prúdil do zeme jedna báseň. Cítil som sa akoby ma niekto mlel v mlynčeku na mäso. Nemohol som sa pohnúť, zvíjal som sa v kŕčoch. V zlomkoch sekúnd som si uvedomoval, že mi nemá kto prísť pomôcť. Babka hrabala trávu pred domom, najbližší susedia boli ďaleko, ležal som pod stromami a nad hlavom mi hučala kosačka, ktorá bola stále v chode. Bolo mi jasné, že zomieram. Prepadol ma taký pocit strachu, bezmocnosti a samoty, ktorý sa nedá k ničomu prirovnať. Nechcel som zomrieť, určite nie takto. Napriek tomu, že som si myslel, že je to nezmyselné, začal som kričať o pomoc, že čo ak by predsa, že už mi to môže byť aj tak jedno. Kričal som z celej sily. Pamätám si, že to bolo dvakrát. Posledné čo si pamätám bola moja ruka zvierajúca rúčku od kosačky. Vyzerala ako vytesaná z dreva. Bolo v nej vidno každú šľachu. Potom nastala hmla.
Ocitol som sa akoby pod vodou. Začul som výrok...musíme ho tam odniesť... Potom ku mne doľahol krik. Bol tlmený. Vzápätí som si akosi uvedomil, že to kričím ja. Došlo mi tiež, že čím viac kričím, tým mi je lepšie. Prvý raz, druhý raz, a do toho tretieho som dal naozaj všetko. Death metal, Hardcore, krik zavraždených v Lynchových filmoch, to je proti tomu zverskému kriku, čo som vyprodukoval ja, len jemné šumenie vánku. Kričal som doslova o život. Však sa na to zbehla pozrieť celá ulica. Po treťom kriku som sa definitívne prebral. Nakladali ma práve do sanitky a napichli mi infúziu. Bola mi zima a nemohol som lapiť dych. Keď som sa už trochu dostal do normálu, začal som sa cítiť strašne trápne. Uvedomil som si totiž ako vyzerám. Bol som spotený ako myš, mal som na sebe staré bagandže, bermudy a tričko a na tom všetkom asi kilo trávy, ako som sa v nej váľal a korunu všetkému dala zasvinená, deravá babkina rukavica na trhanie buriny, ktorú som mal ešte stále na ruke. Dosť som v nemocnici kontrastoval s tými bielymi plášťami. „Natočili" mi EKG, nechali si ma tam chvíľku na pozorovaní, potom som im nacikal do pohára a pustili ma domov.
Čo sa dialo, kým som bol „pod vodou" viem len z rozprávania. Môj krik o pomoc (kričal som údajne dosť dlho, ale vnímal som len tie prvé dva) prví začuli traja susedia od vedľa, ktorí neváhali, preskočili plot a utekali ku mne. Babka môj krik začula až pred domom (dal som do toho asi všetko), zachovala duchaprítomnosť a vypla hlavný prívod prúdu. Keď ku mne susedia dostali, našli ma už v bezvedomí. Mal som modré pery, vyvrátené oči, nedýchal som a nebilo mi srdce. Začali ma oživovať. Nedarilo sa, nechytal som sa. Vtedy bol prednesený ten výrok, čo som začul z diaľky „pod vodou" ...musíme ho tam odniesť... Bolo tým myslené odnesenie do nemocnice. Nemocnicu máme našťastie neďaleko, čo neďaleko, je tak blízko, že teta od susedov medzitým, ako ma jej chlapi zachraňovali, bežala zavolať sanitku osobne, aby sa nezdržiavala telefonovaním. Sanitka pred náš dom dokonca nacúvala. Bolo to práve v tom momente, keď ma niesli a počas transportu som sa začal preberať. Ľudia, ktorí videli ten prenos, hovorili, že to bolo ako scéna z hororu. Kričiaci chalan s modrými perami, vyvrátenými očami , ktorému tečie z úst krv (asi som si zahryzol do jazyka).
Tento príbeh mal však ešte jednu zaujímavú vrstvu. Dva dni predtým ako sa to stalo, som bol so svojim kamarátom vonku na pive. Postretali sme veľa našich spolužiakov, ktorí rozprávali o svojich plánoch na prázdniny a do budúcna. Ja som vtedy nijaké plány nemal. V škole sa mi nedarilo, nevedel som, čo zo sebou, čo s načatým životom. Keď som v ten večer zaspával, chytil som z toho riadnu depku. Usínal som v myslienkach typu, komu by som chýbal, keby som dnes v noci zomrel. Bol som doma len sám s babkou, mama aj sestra boli na dovolenke, hovoril som si, že to by bol ideálny čas na samovraždu. Boli to len také depkové myšlienky. Som slaboch a mám sa natoľko rád, že by som nepristúpil k činu. V noci sa mi potom sníval sen. Nachádzal som sa v ňom u nás doma. V tom sne niekto strašne kričal. Myslel som si, že je to moja mama. Utekal som cez celú chodbu, dobehol som do obývačky, kde na konferenčnom stolíku ležal nejaký človek. Mal modré pery a bol studený. Chytil ma za ruku a povedal: „Už je všetko v poriadku." Sen som pripisoval svojmu rozpoloženiu pri zaspávaní a bol by som naň asi navždy zabudol (aj som vlastne zabudol), ale...
Keď ma vtedy tesne „po" odniesli do nemocnice a urobili mi EKG, dobehla za mnou babka, vydesená a uplakaná z toho čo sa stalo. Ako ma viezli na nosítkach okolo nej, chytil som ju (mojou, ešte studenou rukou) za ruku a povedal: „Neboj sa, už je všetko v poriadku." Vtedy mi nabehli zimomriavky (tak ako aj teraz keď to píšem) a spomenul som si na ten sen. Náhoda? Ktovie...
Všetko nakoniec skončilo dobre, nezostali mi nijaké trvalé následky (šibnutý som bol už predtým), pľuzgier na malíčku (tadiaľ sa mi do tela asi dostal prúd) sa zahojil do týždňa, svalovica na všetkých svaloch aké si viete predstaviť ma trápila len tri dni a aj mamina so sestrou prežili príchod z dovolenky. Vtedy totiž neboli mobilné telefóny všeobecne rozšírené, nehovoriac o roamingu, preto ich pri návrate sprevádzali zaručené správy agentúry JPP o tom, že som sa zabil. Segra sa mi dokonca s plačom hodila okolo krku, od radosti, že ma vidí živého, čo som vážne od nej nečakal.
Odvtedy si dávam na elektrinu väčší pozor, ale aj tak sa musím priznať, že ma ešte asi tak trikrát kopla. My nemehlá to máme v živote ťažké.
Technické informácie na úplný záver (aby som nezabudol):
Chyba v kábli spočívala v tom, že dvojlinka v zásuvke mala jeden drôtik vyvedený zároveň na ochranný kolík aj dierku pre „nulák", čo spôsobilo, že keď sa zástrčka zapojila naopak, na ochranný kolík išiel priamo živý drôt (fáza). Mne hlúpemu lenivcovi lenivému, ktorý si ani len po skúšačku nezájde (však načo na ten kúsok) sa uvedené opačné zapojenie zástrčky samozrejme podarilo. Po lopate povedané, keď mi spadla kosačka na krk, malo to ten istý efekt akoby som si okolo neho omotal drôt a strčil ho do zásuvky do dierky, kde je fáza.
Kosačku mi zakrátko kúpili novú, tiež elektrickú. Stará ešte funguje, ale došlo k jednému vylepšeniu, na rúčku bola natiahnutá gumená hadica. Kým mi nekúpili novú ešte som s ňou nejaké obdobie kosil. Mali ste ma vidieť, čo som stváral, keď som sa popri kosení cúvajúc náhodou dotkol ihličnatého stromu nahou časťou tela.
