Niekedy okolo siedmeho ažôsmeho roku môjho života, ma z ničoho nič náhle začali prepadávať pocitybeznádeje a bezmocnosti, z dôvodu že som si začal uvedomovať svojupominuteľnosť. Pred narodením som tu nebol, po smrti tu nebudem, desilo ma, žesom sa s tými ľuďmi, ktorých mám rád, stretol len na chvíľku a už sa potom nikdyneuvidíme.
Nakoľko nikoho z príbuzných nebavilo odpovedať na moje nekonečné otázky týkajúce sa tejto témy, rodinná rada usúdila, že by bolo vhodné zoznámiť ma s náboženstvom. Aj ma zoznámili, aj to malo žiadaný výsledok, načas to rozohnalo chmáry. Väčšina si teraz iste predstavila klasický scenár,rodičia ma prihlásili na náboženstvo v škole a bolo. Nuž nebolo.V čase mojej mladosti tu vládla jedna strana, jeden názor, bol tu tzv.totáč. Vtedy sa nemohlo chodiť do kostola a na náboženstvo len tak mírnix- dírnix, ako teraz, zmyslím si a idem. Zvlášť to platilo pri povolaniach,ktoré mohli ovplyvňovať „masy", ako bolo povolanie učiteľov. Naša socialistickávlasť nepripúšťala, aby post učiteľa zastával dáky tmár, vyznavač "ópia ľudstva".Moja mama vtedy učila deti v materskej škôlke (vlastne ich učí dodnes).Poviete si, že by ešte ani učiteľka v škôlke nemohla? Fakt nie. Jednu jejkolegyňu vyrazili z takéhoto dôvodu z práce. No vyrazili, vtedy toneznamenalo, že ostala bez práce, ale že už mohla zabudnúť na nejaké normálnepovolanie, mohla robiť len to čo jej povolili (prikázali), zväčša niečopodradné. Keďže mamina nechcela dopadnúť podobne s dvoma deťmi na krku,museli sme chodiť do kostola tajne.
Chodieval soms babkou na nedeľnú rannú omšu (na siedmu) v domnení, že tam nikto soznámych nechodí, (však komu by sa už v nedeľu chcelo vstávať), a jetam najmenšia pravdepodobnosť odhalenia. Sedávali sme s ňou a jej „gangom", pozostávajúcim z tety Julče, tety Ančinej a tety Herthy (toto bolojadro), v takej bočnej lodi nášho kostolíka, pri takzvanom starom oltári,v takzvanej „ich" lavici (ony ju volali „naša"). Takzvaná „ich" lavicabola preto takzvanou „ich" lavicou, pretože si tam nemohol sadnúť len takniekto bez ich povolenia. Ak si sadol,bol pohŕdavými pohľadmi z lavice nemilosrdne vyobcovaný. Výhodou tohtomiesta bolo, že sme boli v ústraní, nevýhodou, že z tejto bočnej lodenebolo vidno k hlavnému oltáru, celé roky som si teda musel cvičiťpredstavivosť, čo sa tam vpredu asi robí. Aj väčšinu kňazov som si predstavoval a dotváral len tak podľa hlasu, ktorý sa ku mne doniesol z reproduktora. Niektorých som nikdy nevidel. Myslím, že jedno obdobietúto rannú omšu zvykol slúžiť aj kaplán z neďalekej obce, ktorýv súčasnosti píše aj sem na blog, ale fakt si nie som istý. Možno by som si spomenul, keby na mňa prehovoril cez reproduktor. Ktovie.
Omše boli napriek tomuzaujímavé. Bolo čo pozorovať. Babky sa stretli vždy s dostatočnýmpredstihom, aby stihli prebrať najnovšie klebety. Preberali ich počas ruženca. Preborníčkamiv tejto činnosti boli teta Julča a moja babka. Prebiehalo to takým spôsobom,že sa medzi modlitby sa zamiešalo iné vysielanie, napr. takto: „Zdravas Mária,milosti plná...očula si, že mladý Janko od Keprtéch žije s voľákou staršous dvoma deťmi... svätá Mária, matka Božia... no, si pováž, taký šikovnýchlapec... i na veky vekov, amen". Všetko sa to dialo akože šeptom. Lenžeako hovorí moja babka: „ slabšie už očujem, cviní mi v uchu" preto sa ten „šepot"niekedy intenzitou veľmi približoval intenzite modlitby. Teta Ančiná bola tiež zlatá.Ona zase všetko čo sa pri bohoslužbe hovorilo, prednášala, v svojejrýchlosti melódii a rytmike, robila už vtedy také svoje remixy.
Návšteva kostola bola v týchčasoch pre mňa tajnou misiou. Ak som náhodou stretol niekoho známeho (okremtých zasvätených samozrejme), mal som povinnosť sa mu vyhnúť, a tváriť sa,že to nie som ja. Aj sa mi to celkom darilo. Nepamätám, že by som niekedy misiunesplnil. Pár kamošov a spolužiakov ma síce zahliadlo prchajúc bezpečnýmibočnými chodníčkami a čo najrýchlejšie domov, vždy som však v školetvrdil, že si ma museli s niekým zmýliť.
Vyšší „level" nastal primisii „Prvé sväté prijímanie". Bolo treba sa naučiť teóriu, katechizmus. Naučiťsa nebol problém, v tom čase som bol bifľoš, problém bol v tom, že manebolo ako vyskúšať, či to aj ovládam. Mama nakoniec vybavila preskúšaniekňazom priamo na fare. Pamätám si, ako sme šli pod rúškom tmy,a ako sme si želali, nech aspoň trošku spŕchne, aby sme sa mohli schovaťpod dáždnik, aby sme boli čo najnenápadnejší.
Prvé sväté prijímanieu normálnych detí prebieha tak, že sa so svojimi rovesníkmi slávnostnevyobliekajú a na slávnostnej svätej omši, konajúcej sa väčšinouv nedeľu doobeda, ho slávnostne príjmu. U mňa to nehrozilo, pretože, akosa povrávalo, na prvých svätých príjímaniach zvyknú fotiť tajní, a mohloby byť zle nedobre. Teda aj ja som bol samozrejme slávnostne vyobliekaný, alenebola nedeľa doobeda, bol štvrtok večer (ak sa nemýlim), okrem mňa tam niktoz mojich rovesníkov nebol. Do kostola ma s babkou odviezol náš susedna Avii 31 valník (nikto iný na osobnom aute vtedy nemohol a sused malcestu okolo), aby nás nikto v meste nevidel, kam si vykračujeme takvyobliekaní, aby bolo utajenie čo najdokonalejšie. Misiabola úspešne splnená.
O rok nás čakalamisia s mojou sestrou. Všetko prebiehalo podobne ako pri mne, podľa plánu, až potiaľ kým si k nám do lavice nesadla, tá mamina kolegyňa, čo ju„prepustili" z práce kvôli kostolu. Všetko videla, ale nič sa následne neudialo, neprezradila nás. Ajtáto misia bola úspešne splnená, ale mali sme fakt strach.
Ďalší „level", misiu „Birmovka" prerušil už našťastienovember 1989. Potom už sa mohlo chodiť slobodne. Všetci členovia našej rodinyaj slobodne a pravidelne chodia dodnes, s výnimkou mňaa bratanca, s ktorým sme dobrovoľne na seba zobrali údel čiernychoviec rodiny. Hoci dúfam, že sa obdobie „tajných misií" už nikdy nezopakuje, natieto „dobrodružstvá" spomínam veľmi rád.
