Objekt záujmu sa v živote introverta objavuje náhodne. Pochádza zvyčajne z radov spolužiačok, spolupracovníčok, spolucestujúcich a pravidelných okoloidúcich. Zo začiatku nemá meno, preto sa volá „Objektík" („Objekt" je totiž príliš strohé pomenovanie pre srdcu blízku osobu).
Prvý Objektík ma postihol už na gymnáziu a poriadne mi narušil zabehnutý pevný režim. Kým som ho stretol, denne som opúšťal teplo domova presne s časovým znamením o 7:30. Následne o 7:36 som zvonil u svojho kamoša, ktorý strapatý v pyžame vykukol spoza dverí, zamrmlal rozospatým hlasom niečo v tom zmysle, že ide, no a o päť minút, po oblečení, vypití kakavka a miernom učesaní, už so mnou štráchal v plnej paráde smerom k našej škole. Fungoval som u neho vlastne ako taký živý budík (bezo mňa by možno ani nevyštudoval:). Kým sa chystal, mal som chvíľku na pozorovanie okolia cez okno na schodišti. Nikdy sa tam nič zvláštne nedialo, obyčajný panelákový dvor, keď tu zrazu, jedného pekného rána, bez predchádzajúceho varovania, bežný obraz premietajúci sa už toľkýkrát dookola na otupenú sietnicu narušil zvláštny element. Neznáma krásna narušiteľka s dlhými hnedými vlasmi a ešte dlhšími nohami. Od toho okamihu som sa tešil každý deň na cestu do školy a snažil sa prispôsobiť čas odchodu z domu tak, aby sme sa "náhodne" stretli. Občas, keď sa to podarilo, som sa prechádzajúc okolo nej s od radosti divo búšiacim srdcom ani len neodvažoval dýchať, nieto ešte na ňu priamo pozrieť a tobôž prehovoriť. Celé dni som si k nej v mysli dotváral ako žije, akú má povahu, čo robieva vo voľnom čase, čo číta, počúva, aké má rada koláče, či miluje jablkový kompót... bol to skrátka môj prvý plnohodnotný Objektík.
Obdobie prudkého očarenia a latentného platonického zbožňovania bolo úžasné, avšak trvalo príliš krátko. Približne trištvrte roka. Začiatkom prázdnin mi totiž voľačo došlo. Hlbokou dedukciou, pri ktorej som na základe jej výzoru odhadol jej vek, som prišiel k temer jednoznačnému záveru, že:
určite chodí do ôsmej triedy na základnú školu, ktorá sa nachádza v blízkosti inkriminovaného paneláku
ak pôjde na strednú niekam inde ako na gymnázium, už ju nemusím nikdy uvidieť
Strašne ma to vydesilo, najmä bod dva. Prídem o svoj Objektík! Koho budem tajne milovať?
Snažiac sa tomu zabrániť, môj mozog začal spriadať zúfalé záchranné plány. Energiu, ktorú som zo strachu nebol schopný pretaviť do priameho oslovenia, som transformovel do poctivej detektívnej činnosti. Nedalo sa pritom bohužiaľ vyhnúť dožiadaniu vtedajšieho môjho úhlavného nepriateľa, sestry. „Nenápadne" som sa jej spýtal, že či náhodou nepozná nejakú o rok mladšiu babu zo základky. Z môjho „nenápadného" spýtania jej samozrejme hneď bolo jasné koľká odbila. Pod hrozbou vyzradenia môjho najtajnejšieho tajomstva širokej verejnosti vytiahla zo mňa všetky dostupné informácie a hoci sa mi vysmievala, zaťal som strojčekom zdrôtované zuby, vydržal to poníženie, a čo bolo hlavné, podarilo sa mi ju nadchnúť pre uskutočnenie môjho prefíkaného plánu.
Dostala za úlohu cez svoje kamarátky získať spoločné triedne foto všetkých toho roku končiacich ôsmakov na inkriminovanej škole. Na získaných fotografických materiáloch som mal bezodkladne po ich predložení ukázať svoj Objektík. Dožiadané subjekty mi mali následne po tomto úkone zistiť ako sa Objektík skutočne volá a najmä mali Objektíku odkázať, nech príde na diskotéku v stanovenom čase, na stanovené miesto, kde už akciu prevezmem do vlastných rúk a dôjde k priamej interakcii za účelom zoznámenia. Čo sa týka zámienky prečo by mal Objektík chodiť práve na danú diskotéku, dostali dožiadané subjekty voľnú ruku.
Prvé dni som od nervozity ani nevedel spávať. Čo ak sa mýlim a nie je ôsmačka? Čo ak nechodí na tú školu, ktorú predpokladám? Čo ak práve chýbala, keď sa fotili? Čo ak sa nepodarí získať ani jedna fotka?
Všetky chmáry sa rozplynuli. Bola hneď na prvej. Tretia z ľava v hornom rade. Dostal som záchvat radosti, zvlásť potom ako bol sestrinou operatívno - pátracou činnosťou okrem dodatočných, doplňujúcich informácií o hľadanej, získaný aj jej predbežný prísľub účasti na diskotéke v stanovenom termíne.
Strašne som sa tešil a ešte viac bál. Čo ak nepríde? A čo ak príde? Budem s ňou musieť hovoriť a ešte k tomu aj tancovať, preboha!!!
Prišla. Celý večer so mnou nebola reč. Sestra neustále dobiedzala zákernými otázkami: „Kedy už za ňou pôjdeš? Toto má byť akože to prebratie velenia za účelom priameho oslovenia?" Nešetrila ani posmešnými zvolaniami: „Prdlouš!" a „Hovniak!". Aby som ju umlčal, dohodli sme sa na kompromisnom variante: slaďáky (rozumej pomalé pesničky - to len keby mladá generácia nevedela o čom točím). Ak už pri slaďákoch pre ňu nepôjdem, som hovňousek najhrubšieho zrna a môže mnou do smrti pohŕdať.
Ako sa ozvali prvé tóny piesne evribády hurts od áríem, vedel som, že niet úniku, že misím, a že neni dobre. Neviem ako ma k nej moje roztrasené dolné končatiny doniesli a ako jej môj mľandravý polovysušený jazyk sformuloval požiadavku o tanec, len som sa zrazu ocitol na parkete a ona tam bola so mnou. Dokonca sme sa aj rozprávali. Rozprával som na svoje pomery veľa, nepamätám si presne o čom, cítil som sa nadmieru príjemne a na čo som bol zvlášť hrdý, podarilo sa mi splniť aj sestrou uloženú esenciálnu úlohu, vypýtať si telefónne číslo (dokonca som si ho nikam nepísal, len som si ho zapamätal - jaj, bol som mladý, krásny, inteligentný... dnes som už len krásny). Sestra ma pochválila, kamoši zostali vyvalení, že som sa vôbec vybral tancovať a ešte s akou krásnou babou, mal som pocit, že sa konečne veziem na vlne úspechu. Tento pocit bol silný, no nepretval dlho, viď nasledujúci odsek (Gýčovo pozitívny záver tohto odseku si ale nemienim kaziť. Ešte chvíľu sa odávam príjemnému spomínaniu, hmmm... úplne si v tom hoviem, ešte dve sekundy... a už ideme na stručný epilóg)
Po niekoľkých následných telefonátoch a prepytujem rande mi bolo jasné, že opravdivý záujem a vnímanie v pozitívnom referenčom rámci existuje bohužiaľ len na mojej strane vysielača. Nakoniec teda such (čítaj tak ako vidíš, nie po anglicky „sač", znamená to, že som usušil, neuspel).
Ak vám pri čítaní napadlo, že či predsalen nebolo lepšie daný Objetík osloviť priamo medzi 7:33 a 7:38 na dvore u kamoša a nemrhať obmedzeným mozgovým potenciálom na tento prepytujem sofistikovaný plán, vedzte, že bolo. Ale zase na druhej strane aspoň môžem s blahosklonným výrazom starého svetáka spomínať na túto moju mladícky pochabú, ale o to premastenejšiu akciu. Chcel som pôvodne napísať, že aspoň som sa z toho mohol poučiť, ale to by som klamal, k nijakému poučeniu z krízového vývoja nedošlo (ako vždy). Teraz však už budem musieť končiť, utekám na autobus, o 7:09 do neho pravidelne nastupuje môj nový Objektík.
Opatrujte sa!
váš Celestín Libido (najznámejšia grambľavá Casanova)
