Pamätám si, ako prišiel niekedy okolo roku 1983 na prvom modeli po mňa a po sestru ako každú štvrtú nedeľu v mesiaci. So sestrou sme nevedeli, čo to preboha je za cestný koráb. Tíško sme si na zadnom sedadle v obavách šepkali, či sa to pri najbližšom prechode cez kaluž nerozpustí, ono to totiž malo len papierové blatníky, a ešte k tomu také pokrčené. Teda, to sme si mysleli. Vzápätí sme sa dozvedeli, že sú laminátové. Ani to nás neutešilo. Z predného skla na nás ešte ku všetkému zlovestne pozeralo spätné zrkadlo, ktoré bolo celé čierne, len na ľavom okraji malo kúsok odraznej plochy. Nemali sme z neho dobrý pocit.
Otec si tento model neskôr vylepšil, rovnako ako aj ďalšie. Vždy si nejako upravoval karburátor, aby to lepšie ťahalo, a pravda je taká, že aj ťahalo (na spotrebu sme sa vtedy nepýtali). Neexistovalo, že by nás niekto predbehol, jedine raz. Pamätám si, že nás v zime predbehlo asi už tretie auto a ja som sa s nechápavým a vyčítavým pohľadom spýtal: „Deje sa niečo?". Dozvedel som sa, že máme zavzdušnené brzdy, a skoro vôbec nám to nebrzdí, to bol vážne jediný prípad. Inak nikdy, ani na diaľnici. Bol to úžasný pocit predbiehať stoštyridsiatkou vtedy zriedkavo sa vyskytujúce BMW či Mercedes na rozzúrenom vysávači (raz dokonca aj s miešačkou na prípojnom vozíku). Ktovie, čo si tí nemčúri hovorili. Možno na to dodnes spomínajú.
Auto bolo výhodné aj z toho dôvodu, že nebolo náročné na tekutiny. Niekedy mu stačil namiesto motorového oleja rastlinný. Pri vystupovaní to v takom prípade „voňalo", akoby niekto vyprážal langoše. Občas, pri nedostatku finančných prostriedkov, sa dal benzín trochu nariediť naftou. Nafta sa získavala od kamarátov bagristov odpustením z nádrže bagra do starej krhly a priliatím do nádrže Wartburgu. Len sa musel dávať pozor na pomer, inak motor strieľal do výfuku. Pre mňa, dospievajúceho šarvanca, bolo výhodou zase, že sa medzi prednými sedadlami nenachádzal stredový tunel, keďže rýchlostná páka bola pod volantom (až neskoršie modely ju mali na podlahe). Na rovinke otec zvykol zahlásiť: "Ideš!" a mohol som ľavou nohou pridávať plyn. To ma bavilo.
Iba dvakrát bol otec neverný svojej značke. Raz keď nabúral, musel si od kamaráta požičať fialové Žiguli 1200 kombi. Na ňom sme chodili celú dovolenku. To bolo niečo! Tam sa vám dalo cestovať aj v kufri. Bolo to najvychytenejšie miesto, stále sme sa oň bili, krásne sa odtiaľ sledovala krajina aj z polohy ležmo, a dalo sa tam aj schrupnúť, vozili sme si tam aj deku a vankúš. Kdeže detské sedačky, kufor je to správne miesto na vozenie detí.
Druhá nevera nastala tiež po nehode Warbáča. Bola to len polovičná nevera, pretože išlo tiež o dvojtakt. O Trabant 601 limuzínu. Tí známi, čo mu ho požičali na ňom chodili vyvážať smeti na smetisko. My sme sa ňom vyviezli až do Štúrova päť osôb 5 plus jedno obrovské kanoe na streche. Počas pobytu mi otec predviedol, aké je to statočné autíčko. Nechcel som veriť, že to vytiahne na stodvadsať. Vytiahlo. Na rovnej ceste išiel pedál až na podlahu, ručička sa pomaly šplhala k vytúženej méte, motor ryčal, mal som pocit, že vzlietneme, keď vtom zrazu... Ticho. Motor prestal priasť (no priať, silné slovo, prestal ryčať, len som nechcel mať slovo ryčať dvakrát za sebou). Došli sme na neutráli po najbližšiu zastávku a skúmali sme, čo je vo veci. Po polhodine sme zistili, že Trabantík stihol za tú chvíľku vylôchať celý zvyšok nádrže. Trabi sa asi naštval za také neľudské zaobchádzanie a začal sa na protest postupne kaziť. Ako sme šli domov, išiel už len jeden valec, aj ten tak prdel, že keď sme prechádzali cez Nitru, schovával som sa pod sedadlom od hanby, tváriac sa, že štelujem prepínač rezervy. Motorík o objeme cca. 600 kubických centimetrov idúci na polovičný výkon to vzdal niekde okolo Trenčína, domov nás museli dotiahnuť.
V druhej polovici deväťdesiatych rokocv otcova vášeň nabrala na intenzite. Myslím, že jedno obdobie vlastnil 90 % Wartburgov nachádzajúcich sa na území Slovenska. Zavše prechádzajúc cez nejakú dedinu, mi hrdo ukazoval: „Tu, v tejto drevenej šope, mám rozložený na súčiastky ten biely, ten čo som nabúral v devaťdesiatom treťom". V inej dedine bol rozložený ten modrý, čo kúpil za babku na náhradné diely, v inej mal ten zelený, čo mal ešte chrómové nárazníky. Jedno leto sa mu podarilo kúpiť model za 1500 Sk aj s plnou nádržou. To bola životná kúpa! Raz ma na tej životnej kúpe prišiel počkať na stanicu, keď som sa vracal z Bratislavy. Vrzúgalo to na tri kilometre a išlo to len tak za dušičky v očistci, ale nekúpte to za 1500 Sk aj s plnou nádržou.
Posledný model, na ktorý si spomínam bol „kombík". Krikľavo zelený. Spoznali sme sa s ním v jedno príjemné jesenné popoludnie. Sprvu sa zdalo, že sa blíži búrka, že začalo hrmieť. Až keď sa zvuk priblížil dalo sa rozoznať, že ide o nejakú rachotiacu rachotinu. Netušili sme, že je to otcova nová výhodná kúpa. V ten deň som si ju ešte nestihol podrobne pozrieť. Dostalo sa mi tejto cti až o deň neskôr. Odchádzal som na vlak do Bratislavy, na skúšku a otec mal niečo doniesť sestre práve v tom čase, ako som sa zberal k odchodu. Modlil som sa, aby ma nestihol, no najmä, aby si ma nevšimol na zastávke. Kým stihol prísť autobus MHD, už z diaľky sa ozýval hluk a streľba do výfuku. Vedel som, že sa blíži. Pritisol som sa k stene zastávky a pozeral proti nej, aby som bol nenápadný. Ako zastávku minul zvuk najväčšieho rachotu, ozval sa škripot bŕzd, motor dvakrát hegol, prdol do výfuku a zhasol. Ozval sa vrzgot otvárajúcich sa dverí, z ktorých sa ozvala veta, ktorú som nechcel počuť: „Ahoj. Poď, zveziem Ťa." Horko-ťažko som zaplakal a ešte horšie zahrešil (ako by povedala teta Kolníková) a nastúpil som.
Zvonku to vozidlo vyzeralo ešte dobre. Malo dokonca švajčiarske značky. Tie otec šlohol jednému kamarátovi zo sekretára, kde ich ten mal vyložené, ako pozostatok havárie Švajčiarov v jeho dvore. Otec si ich nasadil asi preto, aby nebolo tak nápadné, že tento krikľavo zelený blesk nemal tú česť, aby prešiel technickou kontrolou. Vnútri auta sa nachádzal volant, okolo ktorého sa točilo kvantum káblov (troma sa štartovalo), dve sedačky, na podlahe trčalo torzo zlomenej rýchlostnej páky, inak sa tam povaľovali dve barle (otec mal niečo z achilovkou) a tona náhradných dielov (kľukový hriadeľ, hlava motora, piesty, spojka, bzdové doštičky...). Dal by sa z nich poskladať ešte jeden takýto výdobytok východonemeckého automobilového priemyslu. Výplne dverí alebo pásy by sme tam hľadali márne.
Otec mi ešte pred jazdou vysvetlil, že nefunguje elektrina, ani spojka a rýchlosti sa nedajú prehadzovať okrem iného aj kvôli tomu, že je odlomená rýchlostná páka. Mal tam zaradenú trojku nastálo. Na môj vydesený pohľad odpovedal s kľudom profesionála: „Neboj sa, došiel som na tom až z Ružomberka." Zelené monštrum sa rozbiehalo na štartéri. Ten rozhegal auto, až kým nechytil motor. Ten potom pri absencii spojky hegal, až dokým sa nedostal aspoň do akých - takých otáčok. Rozbehli sme sa. Vydýchol som si. Až po najbližšiu zákrutu. Otec ju musel prechádzať na vysokej rýchlosti, aby mu to nezhaslo, veľmi rýchlo pritom stiahnuť okienko, aby mohol ukázať rukou smer jazdy. Zvládol to. Ukázať do ľava bolo ešte ľahké. Doprava radšej ukazoval až ohybom ruky ponad strechu, aby si niekto vystretú pažu nevysvetľoval zle. Kritický bod bol prechod cez križovatku. Už - už som myslel, že budem potupne tlačiť ten črep pred celým mestom, ale s heganím sa aj to zvládlo. Vlak som stihol a okrem olejovej škvrny na bunde to dopadlo všetko dobre. Ešte pred vystúpením mi otec povedal, citujem: „Ak spravíš skúšku, toto auto bude Tvoje." Prvýkrát v živote som bol rád, že som skúšku nespravil.
Najhoršie na tom všetkom je, že táto náklonnosť vekom akoby na mňa prechádzala. S úľubou sa vždy obzriem, keď ma minie takýto čoraz redšie jazdiaci trojvalcový tátoš s menom hradu a ovanie ma tá nezameniteľná „vôňa" šíriaca sa z jeho výfuku. Podvedome sa pritom určite usmievam, lebo si predstavujem, čo sme všetko spolu prežili.
