Čím dlhšie som tam, bola, tým lepšie a hlavne v kľude som sa mohla upraviť. Ty si ma nenaháňal. Prečo aj? Veď si mohol vyspávať dlhšie a ešte k tomu odôvodnene. Jedna z viacerých našich úžasných súhier. Už som tie rána aj prestala počítať. Vždy som odchádzala z kúpeľne nadmieru spokojná. Posledná skúška bola pred tebou. Ach nie, prepáč. Nie skúška. Ty si bol vždy riadna potvora. Každé ráno si otvoril oči, spočinul pohľadom na mne a a ja som v nich mohla čítať obdiv, spokojnosť, hrdosť. Niekedy si bol romantický a povedal:
„Dobré ráno, slečna! Aké nádherné prebudenie s pohľadom na vás. Prepáčte, ale neviete mi povedať, ako som sa sem dostal?“
Inokedy si trochu pritvrdil:
„MMM, zlatko, dúfam, že sem teraz nevtrhne tá moja ohyzdná manželka!“
Nuž a vedel si byť aj pekné prasa. To si len rozškľabil tie svoje očiská a pod paplónom si začal rukou rytmicky pohybovať. Vždy ma to rozosmialo. Vždy každá tvoja ranná reakcia ma rozosmiala.
Až v to ráno sa všetko zmenilo. Dívala som sa do zrkadla ako po všetky tie roky nášho spolužitia. Videla som tie isté blonďavé vlasy, bledú tvár s peknými mäkkými črtami. Videla som aj tie vrásky na bokoch očí a rovnako ako často krát pred tým som si potvrdila, že sú také nenápadné, takmer ich ani nevidieť. Vlastne len keď sa usmejem a to je úplne normálne. Áno, videla som aj hlbšie vrásky ťahajúce sa od bokov nosa ku kútikom úst, ale tie som tam mala už dávno. V to ráno však som zdesene spozorovala aj niečo nové. Stratila sa mi všetka farba z už aj tak bledej tváre. Srdce mi zmeravelo a na čele som zacítila studený pot.
To predsa nie je možné! To predsa ešte nemôže byť pravda. Budem mať ešte len štyridsať... To predsa... Priblížila som sa k svojmu vlastnému obrazu a vydesene som hľadela na vrásky nad hornou perou. Vyškierali sa na mňa, akoby mi ich tam cez noc niekto zlomyseľne zarezal. Moje ústa mi zrazu pripadali cudzie. Kto mi ich vymenil. Ako sa to mohlo stať? Nie som náhodou chorá? Pošúchala som si ich rukou, akoby sa dali zotrieť. Pri silnejšom tlaku som splašene prestala a rýchlo skontrolovala, či som tým šúchaním náhodou nezodrala už aj tak poškodenú pleť. Usmiala som sa nútene a vrásky zmizli. Zvážnela som a objavili s tam ako choroba, ako ekzém. Natrela som sa krémom, ale vrásky sa len výsmešne zaleskli. Nie, nemôže to byť pravda. Som len akási vysušená, to bude zo slnka. Strávila som vtedy v kúpeľni oveľa viac času, ako si bol zvyknutý. Zostala som sa zaujate dívať do zrkadla, až si ma pri tom pristihol. Stalo sa to prvý krát a preto som sa zľakla uvidiac tvoj obraz za sebou v zrkadle.
„Tak to si prehnala... poriadne sa predkloň, nech nestrácame veľa času...“
Nezasmiala som sa. Objal si ma okolo pása, a pery pritlačil na plece. Ja som nemohla odtrhnúť zrak od vrások, ktoré sa zväčšovali a teraz už tvorili dominantu mojej tváre. Už ich je takmer vidieť viac ako samotné ústa. Vyzerá to, akoby som cerila zuby. Zosušené pery, rolujúce sa v zástupe pravidelných vrások kolmo zabodnutých od nosa do hornej pery. Koľko ich je? Sto? Moja nepozornosť ťa donútila dvihnúť hlavu z môjho pleca a zadívať sa na môj obraz.
„Čo si nevieš spomenúť na meno tej, ktorú tam vidíš?“
Ani úsmev. Stále ten pohľad zhypnotizovaný cudzo pôsobiacimi záhybmi kože na mojej tvári. Konečne som pohla tými neznámymi ústami.
„Bože, ja starnem!!! Šimon, ja starnem!“
Pozorne si sa zadíval na môj obraz. Prešiel si očami na svoj vlastný a potom si s hrôzou skĺzol očami dolu na odraz môjho pása.
„Okamžite povedz tomu starému dedovi, nech dá tie svoje labiská z teba dolu!“
Teraz som sa zasmiala. Ani nie tak na tom, čo si skríkol, ale na tom, ako verne to pôsobilo, až som sa mimovoľne strhla prekvapením.
„Ty si somár! Ja to myslím vážne. Pozri sa na mňa! Poriadne sa pozri. Je to vidno, do kelu, nehovor, že to nevidíš!“
Tvoj pohľad mi spočinul v mojich očiach a zmäkol. Jemne si sa usmial.
„Ty si šiši, Lucka. Čo chceš, aby som sa ti teraz vyznával z lásky? Hm?“
Nechcela som, aby si ma ukľudňoval. Chcela som ťa upozorniť na to, čo sa deje a asi som si myslela, že mi hneď poradíš na to nejaký liek alebo terapiu, čo ja viem? Vymanila som sa ti z objatia a uvoľnila kúpeľňu. Zostala som ako v mrákotách. Podišla k posteli a zadívala do malého zrkadielka na nočnom stolíku. Dívala som sa doň a špúlila pery celý čas, čo si sa umýval.
„Čo je s tebou, zlatino?“
Tvoj tón už bol starostlivý. Vytušil si, že sa ozaj niečo deje.
„Mám hrozné vrásky nado hornou perou. Teraz som si to všimla. Bože! Strašne to vyzerá. Také má moja teta a tá má už šesťdesiat šesť!“
Medzi tým si sa obliekol a podišiel si ku mne. Zadíval sa mi na ústa. Spozornel si. Veľmi vážne si mi hľadel na ústa a jemne si sa mi pery dotkol prstami. Trochu ma to vzrušilo. Nemilovali sme sa už týždeň... aj to je prejav staroby! Chvíľu si rozmýšľal a potom si pokýval hlavou akoby si na niečo prišiel.
„Čo?“ nechápavo som sa dožadovala vysvetlenia tvojho gesta.
„No... vedel by som o niečom, čo ich zaručene vyhladí, len to chce trochu práce...“
„Ozaj?“ trochu neveriacky som sa spýtala a zmraštila obočie. Možno práve preto, že si bol taký skvelý šašo a aj preto, lebo tie vrásky ma skutočne veľmi rozrušili som ti uverila.
„Nevadí, nech je to čo chce, ale tohto sa vážne chcem zbaviť.“
Pokrčil si plecom a nadvihol obočie. To bol neklamný znak toho, že ide o dajakú tvoju sprostosť a nestihla som ani hodiť nad tebou rukou a už si sa postavil predo mňa a rozopínal nohavice.
„Ty si somár! Ja to myslím vážne a ty si zo mňa robíš prču!“
Rozosmial si sa zvučným smiechom, zapol si nohavice a zamieril ku dverám. Ako to, že si ma nepochopil?!
„Tebe nevadí, že starnem?“
Zarazil si sa vo dverách. Otočil si sa ku mne.
„Starneš?“
„Áno, starnem, kurník šopa!“
„A to je zasa čo?“
Tváril si sa, akoby išlo o nejaký môj rozmar.
„Ty nevieš, čo je starnutie?“
Vyčaroval si grimasu, čo mi jasne dávala najavo, ako ťa takýmito hlúpymi otázkami otravujem.
„Nie, neviem a ani to nikdy vedieť nebudem.“
Potom si zvraštil čelo, ale usmial si sa. Pristúpil si ku ne, objal ma a poriadne stisol. Nehovorím, že to nebolo pekné, ale mňa to vtedy akosi neuspokojilo. Veľa krát si mi hovoril a dokazoval, že ma miluješ, ale ja som sa cítila istejšie, keď som mohla byť spokojná aj sama so sebou. Tvoja spokojnosť bola akási jasná, prirodzená, samozrejmá. Nemohla som sa ňou nechať učičíkať.
To bol ten deň. To bolo to ráno. Od tej chvíle som nedokázala zabudnúť. Nehovorím, že som stále myslela len na tie sprosté vrásky. Nie som hlúpa hus! Dá sa však pochopiť, keď je zrazu človek zoči voči konfrontovaný s niečím, čo je síce neodvratné, ale nečakal to proste tak skoro. Kde sa podel tak rýchlo ten život? To predsa nie je spravodlivé, že sa tie najkrajšie roky len tak presypú pomedzi prsty a ty ani nezachytíš ten prerod, tú zmenu. Nebola som proste na to pripravená. Častejšie som začala chodiť do fitcentra. Začala som piť viac vody. Veľa času som trávila poradami s kamoškami a ukradomky sledovala ich tvár. Rady som brala len od tých, čo ju mali hladkú ako sa na mladú šarmantnú ženu v najlepších rokoch patrí. Pomáhal mi ten hydratačný krém a životosprávu som zmenila natoľko, že sa mi zdalo reálne pomalé miznutie tých odpudzujúcich výkričníkov z mojej pusy. Nabrala som druhý dych a veru to bolo cítiť aj v posteli. Po krátkom čase ťa prešli všetky žarty a ty si mi prestal stačiť, miláčik. Nie, nebola som márnivá. Milovala som ťa rovnako, ako ťa milujem aj dnes. Brala som to s pochopením, no bola to moja druhá konfrontácia s tým tvrdým, drsným slovom, čo vyjadruje tak vzdialenú ale nevyhnutnú nechutnosť ako je „starnutie“. Bolo mi ťa trochu ľúto, ale snažila som sa krotiť a nezanedbávala som jemnú nenásilnú pohodlnú nehu. Nebola som taká nástojčivá. Videla som, ako ťa únava tlačí do vankúša. Unavila som ťa ja svojou novou energiou alebo si bol taký už dávnejšie, len som si to nevšimla, pretože som držala tvoje tempo? Môj odraz v zrkadle som už spoznávala. Vracala sa mu sviežosť, na akú som bola zvyknutá, ale ... pri pohľade na teba som ostávala v rozpakoch. Čo sa to deje? Zdalo sa mi, akoby sa ti prepadávali oči. Plecia ti ochabli alebo som si to len nahovárala? Tvoj pohľad volal únavou. Pri úsmeve ti nesršali iskri z očí, ale zošúverila sa ti celá tvár. Bola som tomu azda ja na vine alebo to tak bolo už skôr, len som si to nevšimla? Ja som sa v jedno ráno zobudila a šokovaná vplyvom času na mojej tvári som sa nabudila na novú aktivitu. Raz to príde na každého a niekto sa tomu poddá, iný sa rozhodne bojovať. Milovala som ťa. Starosť o mňa bola prehlušená novou obavou... obavou o teba. Cítila som z teba strach. Niekoľko krát som ťa pristihla, ako sa na mňa dívaš, ale nie túžobne alebo šibalsky ako voľakedy, lež smutne. Nijako inak. Iba SMUTNE! Snažila som ti dať najavo, že si pre mňa dôležitý. Netlačila som ťa do mládeneckých aktivít. Aj to milovanie som nepýtala. Čakala som na teba, no ty si sa na kraji postele uchýlil do azylu za stenu vlastného chrbta, čo ma od teba začal nemilosrdne deliť. Strácali sme spoločné témy. Spoločné činnosti. Ráno si nečakal, kým vyjdem z kúpeľne. Odchádzal si ešte skôr, ako som vstala. Ostali nám len tie prechádzky raz v týždni. Viedli sme sa za ruku, občas si ma objal okolo bokov. Zahĺbená do svojich zmetených pocitov som kráčala vedľa teba a rozmýšľala, kto to kráča vlastne popri mne. Vtedy si ma zastavil. Uprene si sa díval pred seba. Sledovala som tvoj pohľad. Oproti nám kráčali dvaja starčekovia. Muž si viedol za ruku ženu. Mali obaja určite vyše sedemdesiat. Díval si sa na nich bez slova. Ja som prešla pohľadom na tvoju tvár a čakala som vysvetlenie. Otočil si sa ku mne, nadvihol obočie a kývol hlavou smerom k starnúcej dvojici.
„Toto je staroba?“
Smutne si sa usmial. V očiach sa ti zatrblietali slzy a mňa akýsi sadistický pazúr zdrapil za pľúca. Vytlačil mi všetok vzduch a nezadržateľne sa driapal priamo k srdcu. Ktosi škodoradostný mi strhol zásteru spred očí, ako by to bol trýzniteľ, čo mi zohyzdil tvár a teraz mi chce v zrkadle predviesť svoje kruté dielo. Videla som tvoje smutné hlboké oči, tmavé kruhy okolo nich a s ponižujúcou hanbou som tam čítala to, čo sa tam popísalo v čase, ktorý som nenávratne premrhala. Plakal si. Prvý krát som ťa videla plakať a každý tvoj vzlyk odrhol kus mojej duše. Schovala som si ťa do náručia a stále som sa rukami pokúšala zakryť čo najviac z tvojho vychudnutého tela. Tískala som si ťa k sebe ako ranené dieťa. Nevládala som plakať, len som cítila, ako mi stekajú slzy po lícach. Studené. Zbytočné. Hovoril si cez vzlyky a mne tvrdla tvár. Schla. Vráskavela. Keby som ťa nemala v náručí, rozdriapem si ju vlastnými nechtami. Všetko si mi povedal. Všetko, čo si sa mi obával povedať. Vydýchol si to zo seba v takom tlaku, akoby si chcel dobehnúť tú časť života, čo ti postupne unikala ako bublinky z nezavretého šumivého vína. Bol si na to sám. Sám so svojim obrazom v zrkadle, čo sa menil. Menil sa denne. Nad čím si ty rozmýšľal, keď si sa naň díval? Koľko strachu si musel premôcť? Koľko smútku potlačiť? Koľko sĺz ti už vytieklo, keď si sa mi skrýval na kraji postele schúlený za vlastným chrbtom?
Túlila som si ťa k sebe, môj chlapček..., malý, ustráchaný, uplakaný a ja... ja som zostarla o tisíc rokov. Zošúverila som sa a vyschla ako jalová plánka. Milovala som ťa pre tvoju ľahkosť žitia. Pre tvoju silu, čo pramenila v smiechu a radosti. Nad hlavou sa mi vznášal náš rozhovor:
„Ty nevieš, čo je starnutie?“
Vyčaroval si grimasu, čo mi jasne dávala najavo, ako ťa takýmito hlúpymi otázkami otravujem.
„Nie, neviem a ani to nikdy vedieť nebudem.“
Padlo na mňa nebo a svet prestal byť taký ako som ho poznala. Ešte aj vo chvíli, kedy by som mala strhnúť z tváre vlastnú kožu, vypichnúť si slepé oči, rozdrviť hluché uši, si sa mi pozeral do očí s takou smutnou nehou a výrazom bezbrannosti, že som ostala stáť...pri tebe... bez úcty k sebe, no s potrebou vydržať, kým...
Držala som ťa za ruku. Chcel si, aby som bola stále s tebou. Každú jednu sekundu si si užíval. Pokiaľ si nedriemal, díval si sa mi do očí a šepkal:
„Aká si len krásna... nádherná...“
Neskôr si len pohyboval mĺkvo perami a stále si sa usmieval. Moju ruku si držal až do konca. Ani ja som nechcela pustiť tvoju. Oddelil nás až ošetrujúci lekár, keď už bola takmer chladná. Aj potom som sa ešte na teba dívala. Tupým, bezvýrazným, zasneným pohľadom.
Aj dnes, keď spomínam na to ráno, na to prekliate ráno, na to hlúpe, zbytočné, márne ráno, sa dívam na teba, aj keď len na fotke. Si na nej mladý, svieži, vyškerený úsmevom pózuješ ako svalovec pred akýmsi propagačným panákom v obchodnom centre. Na tvári nemáš ani vrásku, vlasy máš vkusne učesané, dýcha z teba vitalita a ja... ja sa dívam na teba... a zo všetkého najviac túžim zostarnúť.
S tebou!
