Skúsme si opäť niečo predstaviť.
Raz bol výnimočný človek s talentom rýchlych reakcií, obratnej orientácie v stresových situáciách a skalopevnou rozvahou. Využíval to v bežnom živote vo veľmi malom pomere. V súčasnej vyspelej spoločnosti to ani nie je na počudovanie. Bol priemerný, nezaujímavý a pripadal si dosť nedocenený, až... ho niekto priviedol k videohrám. Tam mohol svoje schopnosti preukázať v plnej svojej kráse. Nestačilo mu to. Vzhľadom na to, že bol ctižiadostivý, čoraz viac prepadal do sveta virtuálnej reality a využíval lepšie a komplikovanejšie softweary na uplatnenie svojho talentu. Vytvoril si vlastnú identitu a prepadal sa do virtuálnej reality viac a viac. Proste sa z neho stal jednoduchý „gambler". To nie je všetko. Pri prekonávaní levelu za levelom už stratil a opäť získal desiatky, ba možno aj stovky životov. Nezadržateľne sa rúti k poslednému levelu a hlce nové a nové úlohy. Nie je v tom sám. Je to sieťová hra a sú pripojení viacerí nadšenci, čo tejto úžasnej hre totálne prepadli. Hra má svoje obmedzenia. Má pravidlá, ktoré vychádzajú z digitálneho spracovania prostredia. Líši sa od skutočného sveta, odkiaľ pochádzajú hráči. Ten, kto tú hru nehrá, len z úžasom pozoruje vzrušenie, šťastie, smútok, zúfalstvo, strach, ktoré hráči reálne prežívajú. Treba ich vyliečiť, lebo sa zbláznia. Trápia tým aj okolie. Hra, ktorá mala len posmeliť ich obrazotvornosť, či vylepšiť ich teoretické vedomosti a simulovať im experiment ich úplne pohltila a oni stratili schopnosť plnohodnotne komunikovať s reálnym svetom. Pri pokuse o zamedzenie prístupu k hre sa u hráčov prejavila totálna neschopnosť zorientovať sa v reálnom prostredí. Jediná šanca je zapojiť sa do hry a plynulým spôsobom ich pomocou virtuálnych osobností znovu stiahnuť do skutočnej reality trpezlivým vplývaním na ich mienkotvorbu v hre. Odborníci, ktorí sa pre ich záchranu zapojili do hry majú výhodu. Sú stáli, nemenní. Herné prostredie je pre nich zaujímavé a skúmajú ho, no uvedomujú si, že ide o ilúziu a preto sa zapájajú do vývoja hry len okrajovo, aby sa mohli v hre udržať potrebný čas. Väčšinu času venujú na ovplyvnenie mienky „gamblerov" a hľadajú možnosti, ako to robiť čo najefektívnejšie. Zomierajú a znovu sa rodia, bohatnú a chudobnejú, ale nezaoberajú sa tým... ide im len o čas a jeho využitie na liečbu chorých.
Prostredníctvom hry je však možné ovládať obrovskú masu ľudí a dostať od nich všetko, čo si programátor zmyslí... (to ale poznáme už z filmu „Matrix") naši liečitelia teda majú opozíciu priamo v hre, ktorej hra vyhovuje aj napriek tomu, že jedným levelom definitívne končí a s veľkou pravdepodobnosťou zahubí aj všetkých „gamblerov"
Použil som vyššie napísané ako príklad zo zrozumiteľného prostredia, pričom forma existencie tohto sveta môže byť rovnaká, aj keď idea je odlišná. Slobodná vôľa nie je v tom, že si môžeme vybrať z pripravených možností, ale v tom, že si uvedomujeme, že ide o hru, ilúziiu, ktorá nie je našou pravou podstatou existencie.
Ako som skôr napísal, náš svet je založený na pohybe. Bez pohybu by nejestvoval. Pohyb má svoj začiatok aj koniec. Pred ním a za ním je však niečo, čo do pohybu uvádza.
Komu je dobre ako panáčikovi vo videohre?
Kto má chuť hľadať „Esc"?
