Vývoj vyžaduje invencie. Prostredie, ktoré je dostatočne flexibilné. V opačnom prípade je systém natoľko rigidný, teda strnulý, že neprijme žiadne zmeny.
Platí, čím viac ľudí, tým viac invencií. Prichádzajú s nimi všetci. Tí so vzdelaním, ba aj univerzitným, ale aj tí, ktorí majú cit pre prácu, ktorú robia – bez ohľadu na stupeň vzdelania. Preto platí, čo centralizácia ničí, decentralizácia umožňuje.
Obdobie, ktoré sme prežili v centrálne riadenej spoločnosti nazvanej aj ako „socialistický systém riadenia“ založený na marxisticko-leninskom princípe politickej ekonómie, zanechalo v našej spoločnosti hlboké stopy. Vypestovalo o nás rigidný postoj a zvyk, že „vrchnosť“ sa o nás postará. Po pravde však existuje len jedna metafora života: „Pomôž si, človeče, sám, aj pán Boh ti pomôže“.
Ruku na srdce. Dokonalejšie vnímať decentralizáciu nám snáď pomôže predstaviť si systém „priamej demokracie“, ktorú na európskom kontinente dlhodobo uplatňuje Švajčiarsko. Je to systém, ktorý je budovaný „zdola“, od konkrétnych ľudí, od ich schopností, prianí, túžob, predstáv a či vôle.
Ak chce cestovný ruch žiť a rozvíjať sa, musí aj jeho systém riadenia vychádzať zdola. Od konkrétnych podnikateľov – poskytovateľov služieb. Bez ohľadu na kvalitu legislatívy, zákonom č. 91/2010 Z.z. o rozvoji cestovného ruchu bolo poskytovateľom služieb cestovného ruchu umožnené združovať sa do združení a tak vytvoriť v rámci turistického regiónu, v ktorom žijú a podnikajú svoje vlastné „fabriky turistických služieb“. Pretože my, návštevníci, sa nechceme niekde len "doviezť, ubytovať a najesť", ale chceme niečo zažiť, oddýchnuť si v inom prostredí pri vyvíjaní iných aktivít ako zvykneme doma. Sú to práve združenia cestovného ruchu, ktoré tieto „fabriky“ manažujú, v tom aj propagujú. Riadia celý komplex činností, ktorý je rozsiahlejší ako len oblasť "hlavných" služieb, ako je doprava, ubytovanie a stravovanie.
„Fabriku“ môžu vytvoriť len subdodávatelia služieb. To oni by mali byť členovia združení cestovného ruchu, nie samosprávy, nielen „vodcovia“ v danej oblasti podnikania. V žiadnom prípade sem nepatria obchodné subjekty ako cestovné kancelárie (touroperátor = organizátor balíkov služieb) či cestovné agentúry (sprostredkovatelia služieb). Združenia v cestovnom ruchu v spolupráci s verejnou správou, v žiadnom prípade nie naopak.
Turistická destinácia –región cestovného ruchu je „image“ tejto fabriky. Predstava o nej nezahrňuje nielen služby subdodávateľských firiem, ale aj prostredia, v ktorom sú umiestnené a celej škály atraktivít či aktivít, ktoré zaujmú pozornosť potenciálneho návštevníka. Jedno, či destináciu navštívi ako individuálne cestujúci, alebo cez cestovnú kanceláriu, či cez rôzne formy sprostredkovateľských organizácií, ku ktorým patria aj rezervačné systémy. Platí, že destinácia nie je združenie cestovného ruchu. Toto združenie turistickú destináciu však riadi (v praxi totiž dochádza k vzájomnému stotožneniu, čo nie je správne).
Každá destinácia má svoje meno, ktoré by malo byť legislatívne chránené ochrannou známkou a v súlade s národným systémom pre regionálne riadenie manažovaným a metodicky usmerňovaným štátom. Z jedného centra, aby bola zabezpečená jednotnosť uplatňovania noriem. Nie je to možné ináč, ako na základe dohody a zhody štátu a samosprávy!
Doba IT technológií uľahčuje a zefektívňuje vytváranie obrazu o tej-ktorej destinácií. Umožňuje nové technické spracovanie informácií, ba aj ich vzájomné prepojenie do jedného "integrovaného" celku – na národnej úrovni či na úrovni euroregiónov. Vtip je v tom, že tak ďaleko sme v riadení destinácií u nás ešte nedošli.
Je toho dosť, nad čím by sme sa mali zamyslieť a začať konečne riešiť. Reforma nie je samoúčelnou vecou, je potrebné ju nielen obsahovo pripraviť, ale aj finančne zabezpečiť.
Realizácia reforiem je aj dôvod, prečo som verejnosti cez blog.sme.sk predstavila - snáď ako prvá odborníčka, základné smery reformy riadenia verejnej správy v 10-tich kapitolách „Cestovný ruch a plán obnovy“. Som vo veku, v ktorom ľudia môžu odovzdávať svoje vedomosti, nie snívať o budúcej kariére. Myslím, že je potrebné hovoriť o chybách minulosti, aby budúce generácie dosiahli vyšší profit zo svojej práce, dokázali lepšie chrániť svoj know-how a mať lepší priestor pre uplatnenie svojich invencií, ako sme mali my, ktorí sme už na dôchodku. Aby sme neutekali z rodnej krajiny za vidinami, ktoré nám rodný kraj nemôže splniť. Aby sme konečne zaviedli poriadok do vecí spoločných.
