Takže - k téme:
Začnem pri čitateľoch, lebo, keby vás nebolo - nebolo by ani nás. Čítanie blogov je vo zvyšnej dobe veľmi populárne. Nielen na Slovensku. Vraj aj v Amerike. A ktovie, možno aj inde... Otázka do publika by teda bola: prečo čítate blogy? A pretože som sama bola najskôr čitateľ, poviem za seba: je čosi nedefinovateľne vzrušujúce na tom - nakúkať pod podkrievku cudzieho hrnca. Zvedavosť. A presviedčať sa, že aj iní majú podobné problémy ako ja. Spolupatročnosť. A empaticky vnímať smútky, či radosti, zážitky aj starosti. Zážitkovosť.
V nadväznosti na prvú otázku, ktorú Dado Nagy hosťom svojej literárnej revy položil (Prečo ste začali písať na blog?) pripájam svoje videnie: vnímam blogerov približne v troch kategóriách:
Prvá: Pacienti. Blog je ich terapiou. Začnú písať preto, aby sa zbavili vnútorných traum, komplexov, prípadne aj ťažkých psychických stavov. Príklad pozvanej Gabiny Weissovej. Uznávam to. Dokonca si myslím, že psychoterapeuti by to mohli niektorým pacientom doporučovať. Myslím, že je to dobrý spôsob, keď to človek dá zo seba všetko von... Priznanie - úľava. A ľudia to radi čítajú. My, slovač pospolitá, vieme byť úprimne prajní ku každému, kto sa má horšie ako my. (A zase naopak...)
Druhá: Umelci alebo blogeri tvoriví. So zmyslom pre krásu, umenie, s nadaním skromným či neobyčajným. Majú chuť tvoriť, svoju tvorbu zviditeľniť. Vidieť, či sa páči. Či má zmysel pokračovať, pracovať na sebe, vypracovať sa a dopracovať...možno až na veľkých spisovateľov. Moskaľ. Kiszling je nádejný... Priznávam - kategória moja obľúbená. Napriek tomu, že ich karma nikdy nedobehne rozmery kategórie prvej.
Tretia: Vedkovia, záľubári a pozorovatelia. Delia sa o svoje poznatky, profesijné , či záujmové, životné postrehy, skúsenosti, zážitky, fotografie. Sem radím aj ďalších dvoch diskutérov Vlada či Andreu . Dalo by sa povedať - majú najbližšie k prvotnej myšlienke blog.sme - niekde tu vzniknutej. Aj hodnotenie týchto článkov sa mi väčšinou javí adekvátne ku kvalite.
Niektorí z nás sú skombinovaní. Kombinácie vôbec nie sú zriedkavé, naopak sú časté. Zarážajúca je životnosť blogera - fundovaný odhad: jeden a pol roka. Potom sa vraj človek vypíše. Po dva a pol mesačnom blogovaní, neviem odhadnúť, či vydržím tak dlho.
A teraz o tom, o čom sa na besede nehovorilo (a mne chýbalo):
1. Prvochvíľovo, keď som na zozname pozvaných diskutérov vzhliadla meno Vladimír Schwandtner, mi napadlo (ani netuším prečo:-)), že sa bude hovoriť o blogovej závislosti. (A v podstate je jedno, či ide o blogerov - pisateľov alebo čitateľov). Lebo pri troche pozornosti je závislosť pri niektorých menách alebo nickoch ľahko pozorovateľná. Často si kladiem otázky typu: "Bože (zlozvyk), kedy tí ľudia spia, pracujú, nakupujú, upratujú, jedia, čítajú knihy???" (Zatiaľ bez odpovede.) Veľmi pôsobivý článok o tomto jave sa tu nedávno objavil v prvotine. Mal veľký úspech. Všetci sme sa v ňom našli. Predovšetkým všetci tí, čo zareagovali. Myslím si, že hovoril pravdivo, ale doteraz som neuverila, že ju nenapísal niekto zo skúsených blogerov.
2. Karma. Nehovorilo sa o nej, ale mňa to zaujíma. Dado Nagy sa pýtal diskutujúcich na to, ako na nich pôsobia reackie čitateľov, zvlášť tie negatívne. Zväčša sa tvárili, že sú voči nim obrnení (reakcia od niekoho, kto má iba tvár smajla, ma predsa nemôže rozhádzať). Možno nachvíľu. Nachvíľu určite. Mňa tie negatívne väčšinou pobavia. Aj keď som ich zatiaľ veľa nemala (to nie je výzva!:-)). Mňa viac vyrušuje k-a-r-m-a. Je ťažké nevšímať si ju. Vyžaduje to dostatok vnútornej sily. A nezdielam názor, že dobrí blogeri odchádzajú na iné blog-domény preto, že chcú písať v anonymite (ako bolo povedané na besede). Ak už raz vyšli s kožou na trh, prečo by sa zrazu mali stiahnuť. Skôr som názoru toho, že ich karma ruší. Zvádza písať nie tak, ako človek chce, ale tak, ako čitateľský (ne)vkus žiada. (S odpustením, naozaj si to myslím.) Na druhej strane, je to šanca pracovať na raste vlastného rozmeru osobnostného - tým, že sa človek naučí povzniesť sa a nevšímať si ju.
3. Chýbalo mi aj aké-také trochu znalé zhodnotenie celého blogerského snaženia. Keďže išlo o literárnu besedu, netvrdím, že by to mal byť hneď literárny kritik, ale možno niekto, kto sa trochu vyzná... A dá si nezaplatenú námahu... Ale celkovo oceňujem nápad a snahu organizátorov.
A na záver: Ak by som ja mala stručne povedať, čím je pre mňa blog, povedala by som trpko-pravdivo: Blog je priestor pre môj narcizmus. (tra-la-lá...) A vnímam to tu ako jav všeobecný, či sa k tomu niekto ďalší prizná alebo nie. Ale určite sú výnimky.
P.S.
Opozdenosť môjho príspevku o piatkovej besede je zapríčinená inými sobotnými dôležitosťami, ako je dopoludňajší jarmok, varenie obeda, popoludňajšie umývanie okien, pranie - pomedzi každým, atď.
Ešte malá (amatérska) ukážka:
Tomáš Bella, Vlado Schwandtner, Andrej Kizsling, Andrea Sekanová
+ Bobo Dyda, Gabina Weissová
a očarujúci Marián Minárik v rozhovore s Miškou Tischlerovou:
Asi tak.
