„Akoby ma vyhodili nahú z vlaku na Sibíri. Tak sa cítim. Je jedno, ako koho miluješ, vaše svety sa nikdy nedotknú. Sme odsúdení na večnú osamelosť, uzavretí vo svojom tele, v svojej zložitej a nepochopiteľnej duši. Žijeme každý vo vlastnej ilúzii, ide len o to, či sú tie ilúzie vzájomne kompatibilné. Čím sme starší, tým ťažšie sa niekomu odovzdáme, tým viac si uvedomujeme, čo všetko riskujeme, keď sa vrhneme do vzťahu. Viem, čo hovorím. Mám dosť rokov na to, aby som to zacítila na vlastnej koži. Viac ráz mi už vypálili žeravým železom na telo značku ako dobytku, ktorý sa zatúlal na cudziu pastvinu. A preto s tebou potrebujem hovoriť.“*