Ivett Valovičová
Dve hrste pohody na záver
...a na začiatok. Niekedy ani neviete ako nazbierate aj za dve hrste chvíľ, čo dokážu nevedome roztancovať malé smútky napadané do myšlienok z upršaných dní, čo sú za vami. Dávno za vami, iba tie malé smútky po nich zostali ako uschnuté stopy v blate, čo čakajú na ďalší dážď, lebo sa už nepáčia ani sami sebe. Ale zatiaľ sú tu, stvrdnuté, zaprášené a nemenné, lebo už dávno nepršalo a vás to vlastne celkom teší. Iba tie neposlušné sny vám občas pripomenú zabudnuté pocity, pocity z dní, keď ste kráčali bosí po mäkkom teplom blate a nikdy ste nenašli slová, ktorými by ste ten zážitok dokázali opísať. A potom to za vás urobí jeden nepozvaný sen, presne taký, ako ten môj z predošlej noci, keď sa mi snívalo, že sa zase na chvíľu dotkli naše pery a nebol to ani bozk, iba ľahký dotyk pier, ktoré sa poznajú a presne vedia ako do seba zapadnúť a na okamih preniesť pocit splynutia do dvoch tiel, čo by sa vedeli potrebovať. Stačí. Bol to len sen. A keď sa zobudíte, poviete si: ako dobre, bol to iba sen. A potom si rýchlo otvoríte dve dlane a po jednom vyberáte nenápadné zážitky z pokojných dní do nich zľahka napadané, asi tak ako vedia napadať snehové vločky, čo tento rok vôbec nepadajú asi z
