Ten človek vedľa nás potrebuje možno iba úsmev. Naše vnútorné svety zostávajú opustené. Zahľadenosť do seba oslepuje. Už vidíme iba to, že stále čosi chýba. Nikto nemá nazvyš. A najmenej je pochopenia. Odchádzame žiť do vlastných problémov. Nechávame ich zmocniť sa našej sebaistoty. Otupujú. Nevnímame. Krása maličkostí zostáva nepovšimnutá. Krása jednoduchosti zostáva nepovšimnutá. A my obdivujeme atrapy. Ovláda nás bezcieľnosť žitia. Blúdime. Zamotaní v existencii.
Nemáme čas, lebo ním plytváme. Dôležitosť skutkov uniká. Naša nadrozmerná sebaľútosť nedovolí vidieť, že kdesi chýba chlieb, voda, posteľ, mama, priateľ, dotyk, úsmev, pár slov, človek, sebaúcta... Všetko nedôležité je dôležitejšie.
Zdražel benzín. Bude treba lepšie zarábať.
Dusno
Rovina medziľudská zrázovitela. Čosi sa s nami robí. Bytie v nás pomaly umiera. Zlákala nás pretvárka. Noblesná imaginácia žitia. Snažíme sa dobre vyzerať. Držať si imidž. Akosi nevieme dávať seba. Vidieť pod povrch. Upozorniť na detail. Všetko je mechanické. Predávame lacné žvásty. Konkrétno v človeku nevidíme.