Času prípravy sebaisto velila naša hlavná strategička, deťmi nazývaná Starkus Komandus. "Všetci zbierať! Všetci štikať! Po jednom sa striedať pri mlynci!"
Na chvíľu vylezené prívetivo zvedavé slnko sa po vzhliadnutí chystanej milej nevšednosti rozhodlo ignorovať rosníkmi predpovedanú dennú neochotu svojho svietenia a teplenia a po celý deň sa nechalo nadchýnať slivkovo-lekvárovou poéziou. Vôňa lekváru sa striedavo s čmudivou nevôňou horiaceho dreva šírila z dvora na ulicu a obojsmerne sa prechádzala popred brány susedov prvých, druhých, tretích... až do stratena...
Dlhý čas varenia si krátil chvíle detským hašterením, predvádzavými pohotovo-pubertálnymi rečami ( veta Hlavne, že máme všetci dve zdravé veselé nohy sa nechala počuť asi tridsaťsedemkrát) a zvedavými dospeláckymi rozhovormi typu:
- Koľko rokov má Martin? - A kde chodí do školy Martina? - Má frajera? - Z Bratislavy? - Nie z Martina.
Varenie si opakovane a podľa nálady menilo ochotných miešačov a miešačky v takmer desaťhodinovom plynutí.
Donekonečna sa chcelo počúvať to horúce brblanie....bublanie....brblanie....
Až keď lekvár sám zostal na lyžičke s presvedčením, že už neskĺzne ani keby ho ťahali, povedal slivkový proces lekvárovej sobote: HOTOVO!
A lekvárový chlieb si pôžitkársky vychutnal nášho Sama, aby s chuťou skonštatoval: mňam, je dobrý!
Tohoročná slivková štedrosť sa ešte stále má čím honosiť. Modré plody vo svojom neľahkom dozrievaní prešli všetkými náladami dozrievania od trpkosti - cez kyslosť - k postupnému sladnutiu, až kým celkom nezmäkli a nezosladli. Do závideniahodna každným dňom popritom modrú kradli oblohe...
Pod ťarchou vlastnej znamenitosti sa sotva dokážu brániť zemskej gravitácii a tak z nepravidelnou postupnosťou po jednej padajú.... Nevyhnúc sa určenej osudovosti: ak neskončili v lekvári, skončia v slivovici... :-)
