Keď...

Keď dopijem posledný
dúšok
vyšumeného žiaľu
a nachvíľu zabudnem,
že som si zase ublížila,
keď skoncentrujem svoje pocity
v niekoľkých rozmazaných veršoch,
keď si utriem slzy,
a uvidím,
ako sa ktosi postaral o sýkorky,
keď pohľadám uspokojivú odpoveď,
takú, čo ťa rozosmeje
a keď sa znovu zamilujem do Rúfusa,
nájdem sa napísaná v jeho básni,
ako mi rozumie
a ja porozumiem jemu: „poznám
tvoj smútok básnik,
aj tvoju samotu, je daň,
ktorou sa platí za poznanie,
ibaže,
ty si básnik a ja nie
a básnik je vždy zamilovaný iba do slova",
keď si vyberiem srdce,
aby som ho nachvíľu položila von na mínus pätnásť,
nech sa trochu schladí,
nedokážem ho tam nechať
celkom zamrznúť,
to by som už nebola ja,
keď si dokreslím úsmev :-)
a začnem si všímať iba detaily,
naučím sa to od teba,
malé detaily, čo bolia menej ako celok,
keď prestanem robiť chybné ťahy, také,
čo zraňujú,
keď sa naučím veriť, že sa raz odnaučím
túžiť po nehe,
keď nebudem počúvať iba Nedvěda a Nohavicu,
mužov,
čo ma vedia pohladiť,
milovať
moju utrápenú dušu a ja viem milovať ich,
ich ...ješte mi scházíš...,
...jak jaru po loukách, tak se mi stýská,
tak ješte prosím, hraj si hraj...,
keď sa konečne vymotám z pomotaných situácií,
keď sa znovu nájdem,
keď zasa budem vedieť snívať,
potom si to prečítam celé znova,
aby som zistila,
že najradšej mám dve otrepané slová

básnik a milovať.