Vždy keď sa rána dotkne deň
a ja ten moment uhádnem,
zabúdam smutnú hudbu snenia,
vnímam len bolesť prebudenia
a z tichej túžby utekám
do lásky sveta, ktoviekam...
Rozbehnutá a stále ničia
vrhám sa vetru do náručia,
vie si ma nežne pohladiť,
na viečku rosu osušiť
galantným dychom sebaistým
a potom zradne mizne s lístím.
Opriem si tvár o teplo lúča,
ako to robí slnečnica,
predo mnou slnkom obliata
jesenne zlatá záhrada,
tak postúpam jej všetky tiene
po zrelej tráve roztrúsené,
ovoniam čas - už sa leto vyzlieka
do hnilej vône jablka,
ľahnem si pod strom, na malú dohru
a cez zelenú hľadám modrú,
nedávam ďalšie otázky,
iba sa vložím do lásky, Tebe,
tam hore, čo ma poznáš,
znova Ti sľúbim: už budem dobrá,
odpusť mi, čo som nechápala,
len čo som chcela, to som mala,
za bolesť - bolesť, tak to býva,
to aby som sa umúdrila.
A teraz tu, na kúsku raja,
zase sme spolu len Ty a ja,
vieš všetko, ja nič, no verím Ti...
Čo bude s láskou? - už ma netrápi.
Už chápem, že sa nevráti.
