Štvrtkové (ne)všednosti

Vždy keď mi ráno chýba trochu nehy,
vstávam skôr a idem k Nemu ,
opraviť si dušu.
Zamatové spomienky zavše rozochvejú cit,
ktorý už dávno túži nebyť.
Skúšam osvedčenú prax teórie lásky -
nadbytok citov uskladním do veršov.
Infantilne verím,
že láska je malý čarostrelec ,
ktorý si za svoj cieľ zvolí
osamelé srdce
a obdivuje svoju šikovnosť,
presnosť - s akou sa vždy trafí.

Nachvíľu ma rozladí súboj sms...

Posúvam dni a čakám
kedy vyrastiem,
aby som rozumela našim nedorozumeniam.
Každé zajtra
nesie v sebe rovnakosť zažitého práveminula
a zvedavú nejasnosť nezažitého budúcna.
- Nejako nám to celé nevyšlo -
a ja som zúfalo potrebovala počuť,
že niečo
bolo aj dobré.
Preto ten trpký odkaz...
Nechal si ma uveriť,
že nebolo.
A to sa nerobí.

Neznášam naivné happyendy ,
ale keď môj príbeh končí smutne, frflem –
– tak vlastním paradoxy.
Nechcem nič meniť.
Vôni mojej kávy občas chýba delisa,
ale s tým sa dokážem vyrovnať.
Slnko mi nikdy nezovšednie.
Srdce mám plné šípov,
no prestáva mi to vadiť,
keď vidím toho vytrvalého strelca,
ako sa teší
zo svojich zásahov.
Ešte chvíľu na to nezabudnem...

Vo štvrtok sa naše odkazy rozprávali v Sonetoch...
Vo štvrtok pršalo výnimočne...