Čísla boli naozaj úžasné. Artisti, žongléri, drezúra zvierat aj klauni predvádzali skutočné Umenie. Iba... vidieť tých istých ľudí predávať pukance, balóny a iné zárobok-prinášajúce hlúposti, roztlieskavať ľudí, upravovať manéž, nosiť rekvizity, fotiť deti na ťave počas prestávky... trochu to zaráža. Najmä tú časť publika, ktorá má v pamäti komediantskú veľkoleposť, aká cirkusu kedysi patrila. A to sa ani nesnažím vyvolať spomienky na slávnu éru Cirkusu Humberto, ktorú nám vďaka knižnej predlohe Eduarda Bassa bude našťastie trvalo pripomínať jej seriálová podoba.
A tak sa chtiac-nechtiac človek nemôže ubrániť dojmu, že epochu niekdajšej zaslúženej cirkusovej pompy vystriedala epocha zápasu o prežitie. Tempo doby, ktoré nejde zastaviť. Rezignovane ho nechávame otupiť našu vnímavosť. Vieme obdivovať techniku. No to, čo dokáže človek rokmi práce na sebe, už akosi nestojí za uznanie.
Napriek tejto tvrdej realite je stále čo obdivovať. Asi najviac snahu - nenechať sa pochovať dobou. A potom drinu, ktorá je za všetkým nápadne viditeľná a prísnu disciplínu, ktorá drží latku úrovne. Klobúk dolu – v cirkuse Humberto.
Škoda, že musíte mať pocit, akoby už iba tie zvieratá prežívali patričnú hrdosť na svoje schopnosti a šikovnosť. Zverinec Cirkusu Humberto je nielen druhovo pestrý, ale zvieratá sú v ňom už na pohľad prekrásne. A verím tomu čo hovorím (vlastne píšem), pretože ma skutočne udivilo, ako pôvabne a dôstojne vyzerali. Iba, žeby sa tak vedeli naučene tváriť (?). V cirkuse je to možné..., ale ja som za tým videla kopu práce, starostlivosti, peňazí a hlavne lásky. Inak by tam ten dobrý pocit asi nebol. Levy, ťavy, kone, lamy, kamzíky, medveď, pudlíci aj hady sa predvádzali celkom radi. A nemôžem si pomôcť, ale toho medveďa skyboard očividne bavil.
Ak budete mať Cirkus Humberto vo vašom meste nenechajte si ho ujsť. Lístky sú na prvé zdanie drahé, ale keď si dáte námahu a skúsite sa zamyslieť aké majú asi náklady na prevádzku, prídete na to, že sú tu stále iba vďaka snahe, výdrži a dobrej vôli...
