Bilancia, chrobáčiky, city a sny

Po prvý krát po tvojom odchode mi vypadli iba dve slzy. Vždy ich bolo more. No teraz iba dve.

Narazila som na Lienočkin svet. Zvláštne, aj ona písala o -ende. Trikrát som si prečítala celý jej svet a chcelo sa mi ísť. Vypnúť stroje, pobaliť veci a ísť domov. Za deťmi. Záhradou. Letom. Malinami. Za Čínskou mačkou Miku Waltariho. Hrdlo mi stiahlo iba raz, keď som vypínala Bon Joviho.

Nemám chuť smútiť. Zrátala som mesiace našej spoločnej epochy. Bolo ich deväť. Deväť plodných mesiacov. Na zážitky, skúsenosti, srandičky, emócie, kultúru a... bolesť. Len veľmi pomaly sa učím nevšímať si ju.

Z každého mesiaca jedno dieťa. To sa nepodarí hockomu. Nebudem počítať koľko som do toho dala. Neviem sa pozerať dozadu.

Nedozvieš sa koľko z tvojho správania ma bolelo. Tak ako sa nezbavíš statusu byť mojou večnou inšpiráciou. Keby som mohla rozpredať svoje city, tak to urobím.

Môcť ťa tak objať na rozlúčku a povedať ti, ako ma bolia tvoje zlomené krídelká, motýlik... Ale nemôžem za to...

Najsmutnejšie na celom konci mi pripadnú moje insitné sny. (Kiež by si...niekedy...mal chuť...sa so mnou... zasmiať. Iba tak.)