Máte predsa dve plné dlane malých radostí, čo vám nedovolia prežiť deň bez úsmevu. Sú na nepovšimnutie všedné, ale vy si ich aj tak schovávate pre chvíle, keď vám každodennosť miesto nálady robí iba problémy a vy už naozaj neviete, ako ďalej a vtedy si spomeniete na chvíľu, keď ste si úplnou náhodou otvorili knihu jedného spisovateľa s takým smiešnomilým priezviskom a prekvapivo v nej našli napísané svoje myšlienky, ktoré sa vám dlho nedarí zoštylizovať do takej podoby, s ktorou sa dokážete uspokojiť a zrazu zistíte, že to niekto urobil za vás a oveľa lepšie - Od svojho narodenia sa navzájom dotýkame. Dotýkame sa a sme dotknutí, ak sa nás niečo dotkne inak, ako by sme chceli. Cez ten dotyk, cez ten púhý dotyk, sa zoznamujeme, ale aj milujeme, zlostime, i upokojujeme, hladkáme sa, tešíme sa. Dotyky nás sprevádzajú celý život. Niektoré si uvedomujeme, iné ani nie, niektoré až po istom čase. Život beží a my ho prežívame, užívame v neraz zbesilom rytme, s vykonštruovanými cieľmi. Niekedy sa treba aj pozastaviť, niekedy zastaviť úplne a dotknúť sa sám seba...** - čítate si to dokola a je vám z toho potešivo dojemne a dobre. A úplne samovoľne si osvojíte to jeho opojné životné motto, vraj Ak vám život nadelí citrón, kúpte si Martini! - no neberte ho, s úsmevom...
Alebo si spomeniete na priateľa v Londýne, ktorému ste poslali svojho anjela, keď tam prišiel a nemal kde bývať a on vám odpísal, že na anjelov neverí, lenže vám práve v náhodnom výbere hrá skladba, v ktorej si Robie Williams spieva ...I'm loving angels instead a tak to nevzdáte a poviete anjelovi - neurážaj sa, musí ti stačiť, že ti verím ja, tak choď a pomôž mu a ten priateľ vám po čase napíše - som ti este zabudol povedat ze vtedy ked som hladal ubytko a si mi pisala taky mail o tom anjelovi aby mi pomohol..tak som nasiel ubytko a domaci je student co studuje krestanstvo na akejsi skole..nahoda co?- hej, to sú presne tie náhody, čo ťa o ničom nepresvedčia, ale aj tak nezaprieš to malé usmiate teplo pri srdci, čo ti spôsobili...
Alebo na päťminútový záchvat smiechu, ktorý ste dostali so svojou najstaršou dcérou z dôvodu, ktorý ste zabudli už v jeho druhej minúte a ktorý tá vaša ratolesť zhodnotí slovami - čo by si bezo mňa robila - neviem, srdiečko, to si naozaj neviem ani predstaviť a ani nechcem, lebo mi je s tebou fajn a bez teba by som to nebola ja....
A na zážitky z Posledného čitateľa - románu mexičana Davida Toscanu, ktorý vás úplne dostal svojim geniálnym štýlom - zaujímavom v prelínaní zápletky knihy so zápletkami iných románopiscov, s dialógmi bez priamej reči, autentickosťou obrazov a skvelým rozprávačským podaním. Na jeho Lucia, samoustanoveného knihovníka z Icamole, mexickej dediny na dne mora, ktorú by ste určite raz chceli vidieť, aj keď viete, že by sa vám tam ani trochu nepáčilo a na jeho spôsob recenzie všetkej tej odsúdeniahodnej literatúry, ktorá sa z nepochopiteľnej drzosti zakaždým dostala až do knižnej formy, za čo ju Lucio v spravodlivom rozsudku hádzal rovno do pekla. A to vás naozaj baví...
A ešte na váš klavír, ktorému brnkajú na nervy detské prsty každý deň a najviac v nedeľu, lebo v pondelok majú hodinu všetky tri a on je z toho, chudáčik, celý rozladený a peniaze, čo ste na jeseň šetrili na ladiča, ste minuli na čižmy, talianske olip-ky, najdrahšie čižmy, aké ste kedy mali, lebo sú fakt šmrncovné a vaše kroky v nich vyzerajú tak sebavedome, že si ich nemôžete nekúpiť, takže to ani neľutujete, iba ten chudák klavír z toho stále nič nemá a tak je z toho celý rozladený ešte viac, ale vy ho ešte stále dokážete počúvať a súcitne ho podporujete, nech to ešte pár mesiacov vydrží...
A potom sa zamyslíte nad tým, pre koho má toto význam. Táto malá kôpka vnemov, povyberaná z vašich dlaní, sformovaná do písmenkovej skladačky, o ktorej ste si mysleli, že ju už možno nikdy neposkladáte, lebo načo aj, keď máte často pocit, že už aj tak bolo všetko napísané....
V celom tomto priestore, v tejto komunite, v tomto svete, v celom vesmíre neviete nájsť nikoho, pre koho by to malo nejaký zmysel. Okrem vás. Okrem vás samých. A to je strašne málo...
A tak si iba pripomeniete slogan, ktorý ste si pre seba vymysleli na Nový rok, úplne netradične, lebo novoročné predsavzatia si nikdy nedávate: Na každom konci je nový začiatok. „Modli sa a pracuj!" To stačí.
A jedno objatie, veľké ako päť sekúnd - to je ďaleko viac.
:-)
** Ján Fifík: Sua Sponte alebo Dobrovoľne