Myslela som na tvoje duchaplné nezmysly, ktorými si ma rozosmieval pri dvoch zmierovacích fernetoch. Moju neprítomnosť si nevšimol, zato si všimol mravca, čo nám liezol po stole. V záhradnej reštaurácii si to môže dovoliť – myslela som si. Chcel ho zmiesť, ale nedovolila som. Podala som mu prst a preniesla si ho do taniera. Vraj, či som už dojedla... "Nie, ale rada sa podelím." Zdalo sa, že mu to nevadí, ale zjavne mu vadili ľudia pri vedľajšom stole.
Tá situácia ma pobavila. Už ma nudilo naznačovať jeho limitovanému intelektu, že sa pre svoje prehnané sebavedomie pri mne nedostane ďalej ako k plateniu obedov. A ten maličký ho čarovne pacifisticky zneistil holou prítomnosťou v mojom tanieri. Navždy som ho za to povýšila na tvora znesiteľného.
Pomáhala som mu príborovým nožom vyliezť z bešamelu. Nechcela som, aby sa v ňom utopil. Taký koniec by si nezaslúžil, po tom, čo pre mňa urobil. Pán Sebavedomý sa bavil – nebavil. Rozhodne zahral, že je nad vecou. Ale, možno ma už nepozve...
Čašník odniesol mravca spolu s tanierom. Bol zalezený pod zvyškami cestovín. Asi sa nakoniec utopil v kuchynskom odpade a teraz skončí v útrobách nejakej svine.
Chudák...nezaslúži si taký koniec. Po tom, čo pre mňa urobil.
Viem o tebe tak málo. Neviem uhádnuť, kde teraz si a čo asi robíš...
