Moje zvyšné žitie je rozdelené medzi chaos – je mi o čosi bližší a dodržiavanie pravidiel – všetkých tých, ktoré dodržiavať musím. A tých je viac než dosť. Núti ma k tomu zmysel pre zodpovednosť, ktorý môjmu profilu dorovnáva deficit zmyslu pre pravidlá. Len by mi padlo dobre, keby občas niekto ocenil námahu, čo ma to stojí...
Práve, kvôli nadbytku pravidiel vo svojom živote a z obavy pred ďalšími sa vedome či podvedome bránim niekam patriť. A nie, že by som doteraz nikam nepatrila. Patrím svojej rodine, alebo cirkvi rímsko-katolíckej – už 36 rokov a stále radšej. Ale inak ... mám rada voľnosť, štýl bez štýlu, osobitosť. A mám rada človeka v jeho odlišnosti.
Som dobrý poslucháč. Keď počúvam, ponáram sa do človeka. Prechádzam jeho vnútorným makrokozmom, pozorujem ho, vyberám si a pokúšam sa preniknúť do jeho hodnotovej hierarchie - čítam ľudský príbeh. Niekedy chápem, inokedy nie. Ale je to pre mňa obohacujúce. Ja viem – sme rôzni. A ľudia sú horší aj lepší... A v niektorých musíte naozaj dlho snoriť, kým v nich objavíte aspoň čosi, čo vás osloví. Neraz to vzdáte ešte skôr, ako sa vám to podarí.
Ale poviem vám, sú aj takí, z ktorých sa mi vôbec nechce „vyliezť“. Keď v nich zostávam dlhšie, začínam vidieť ich očami. Zrazu vidím svet inak a to ma baví. Vidím maličkosti, ktoré som pred tým prehliadala, vnímam hodnoty, ktoré mi unikali. Vždy ma najviac fascinujú detaily, ktoré si všimne niekto iný. A celé je to o tom, že v kráse stvoreného vnímam Múdrosť Tvorcu. A musím sa skloniť. Vždy znova. A rada. Aj toto je moja pohoda.
Za ten asirok, čo si chodím čítať na blog.sme, k-o-n-š-t-a-t-u-j-e-m, že je tu veľmi silná koncentrácia skvelých ľudí. Ich články dávajú priestor mojej „úchylke“. Ponáram sa do vnútorných svetov autorov a vidím svety okolo nich...pohoda. A to ma zvádza. Predstava – byť súčasťou tejto virtuálnej selanky ma irituje už dlhšiu dobu. A zároveň provokuje moje odhodlanie nezaraďovať sa.
Nejaký čas som teda pozorovala samu seba v stave rozdvojenej principiálnosti a čakala na osudový podnet, ktorý rozhodne. Márne. Faktory pre a proti boli v takmer trvalej rovnováhe. Zakaždým, keď pribudol argument na strane jednej, objavil sa protiargument na strane druhej. Nerozhodnosť rozhodne nepatrí mojej povahe. Zvyčajne viem čo chcem, aj to čo nechcem. Rozhodla teda žiadanosť momentu rozhodnúť sa. Výsledok = som tu. ZARADENÁ. Zatiaľ rada.
Takže...
Prijala som možnosť – SEM PATRIŤ. Prečítala som si všetko, čo mám o blogovaní vedieť a samozrejme kódex blogera. A zaviazala som sa dodržiavať jeho pravidlá. Bola by som rada, keby......................tú námahu, čo ma to bude stáť. Napríklad kliknutím na karmu. (Iba provokujem,:-) )
Ale... niečo som zatajila. Po celý čas som mala na strane pre o jeden argument viac. Čosi mi v živote chýba. Možno už iba to. A nebudem to bližšie definovať. Ale, ak ste čítali Fulghumovo Tretie želanie , tak podobný pocitovo - životný nedostatok pociťoval jeho Max-Pol. O-d-p-o-r-ú-č-a-m.
A na záver - jeden detail z môjho sveta:
Ráno cestou do škôlky: „Samko, ponáhľaj sa, už je veľa hodín!“ „A koľko je hodín?“ „Pol deviatej.“ „A to je veľa? Veď to je len polovica z deväť!"
Niekoľko slov (prvých slov) ...o pravidlách, pohode a mne
Nie, že by som ignorovala ľudskú prapotrebu spoločenskosti, iba sa spravidla zaryto bránim potrebe typu ZARADIŤ SA. Nie som pravidlový typ. Pravidlá má dusia, pravidelnosť nudí, chaos zase vyčerpáva. Z čoho sa dá dedukovať, že som: človek nespokojný. Ale nie, nie je to celkom tak. Sú aj veci, čo ma bavia či uspokojujú. Napríklad zmena - ma baví. Alebo pohoda. Pohodu mám rada. Nemusí byť festivalová, dovolenková a už vôbec nie papučová. Stačí taká slovenská. Napríklad v záhrade, keď nechávam víťaziť motyku nad zelinou, nado mnou slnko, podo mnou vôňa hliny, svaly produkujú endorfíny, moja frustrácia si vychutnáva ich blahodárny účinok a myseľ? Chvíľu v nebi, chvíľu inde, chvíľu s Ním, chvíľu s ním... a moje existenčné problémy absolútne bez šance preraziť hrúbku takejto atmosféry. Tak, to je presne ono. Pohoda jak medveď. Stav: vy-ho-vu-jú-ci. Ale, zriedkavý.
