Šťastie je trojlístkové

Asi to bude tým. Čosi ma núti veriť, že to, čo mi v živote chýba najviac, sa skrýva práve v ňom – v tom štvrtom lístku. Niekde tam bude ukrytá neha, čo vonia ako muž. Ten konkrétny. Podvedome ho všade hľadám. Malé šťastie. V symboloch aj poverách. Neviem prestať veriť, že ho raz nájdem. Som už taká. Chuť veriť mi je prirodzená. Chuť neveriť - nepochopiteľná.

Každá viera je otázkou vôle. Verím, lebo chcem. Neverím, lebo nechcem. Argumenty sú kamufláž. Dôkazy sú - pre toho, kto ich chce vidieť a nie sú - pre toho, kto nechce... Z lásky sa správam ako dieťa - napísal raz  môj obľúbený autor. Som zasnívaná a rozmýšľavá. Zo dňa na deň rastie moja málovravnosť. Som jej a páči sa mi. Možno menej svetu okolo... a mne to vzdorovito nevadí.

Kráčala som po chodníku, čo vedie z roboty domov. Ležala na ňom dvojkoruna. Zdvihla som ju. Nie som sporivá, ale z úcty k hodnotám zdvihnem aj päťdesiathaliernik. Pár metrov som ju niesla v ruke, až kým sme nenarazili na dva rožky v sáčku položené na múriku starého plota. To nevídam často. Častejšie mincu na chodníku ako toto. Najskôr som len prešla okolo, ale potom som sa vrátila. Nedalo mi to. Chcelo sa mi priložiť k rožkom nájdenú dvojkorunu. Z biedy nevytrhne, ale jeden rožok navyše hladného poteší – myslím si. Nedôvera k ľudskej zvláštnosti ma prinútila schovať ju pod sáčik s rožkami. Nech ju nájde ten, čo bude mať záujem o rožky. Odchádzam spokojná. Nie z pocitu, že som urobila niečo výnimočné, iba ma tá ´zvláštna zhoda nájdených drobností´ potešila.

Na druhý deň som znovu kráčala po tom istom chodníku - z domu do roboty. Zvedavá, či si skromná nádielka našla svojho hladného tuláka. Zamýšľavo nad tým som sa v očakávaní približovala k miestu M.Zistená skutočnosť ma prekvapila. Rožky zmizli, dvojkoruna zostala. Opačnú situáciu by som aj očakávala, ale toto – naozaj prekvapivé. Tak som ju vzala. Druhýkrát som našla tú istú dvojkorunu. A teraz ju nosím vo vrecku a nechce sa mi ňou platiť. Tá záhadná spleť okolností obalamutila moju túžbu po šťastí, že je to čarovná dvojkoruna , čo mi prinesie do života malý zázrak. Akým spôsobom - vie len ona. Oddaná smiešnej naivite kráčam ďalej... hľadám ďalej... verím ďalej...

Som už taká. Hľadám šťastie z hlavou v oblakoch. A aj keby šťastie v oblakoch nebolo, neprestanem sa nimi nadchýnať. Pohľad na oblohu je naozaj ako pohľad na nebo . Každý oblak je ako kvantum nadýchanej nehy. Tej, čo mi tak veľmi chýba. Čo vonia ako muž. Raz som si obliekla jeho košeľu, potajomky, aby nevedel, že som chcela byť chvíľu v ňom. Bolo to ako pohľad na oblohu..., bledomodrý pohľad na nebo... Ale len pohľad...

Z tisícov výrokov o šťastí mám najradšej Pergmanov: „Šťastie je umenie byť spokojný.“ Pozerám sa po našej veľkej záhrade. Je plná ďatelinových trojlístkov. Vyzerajú tak spokojne. Milujú našu záhradu. Ona má rada ich. Je s nimi spokojná. Pridávajú jej na kráse, o ktorú sa najviac stará moja mama. Máme ju preto radi. Ja, záhrada, ďatelinka, všetci... Pre krásu, čo dokáže vytvoriť jej neúnavná lopota. A všetci čakáme, kedy bude s niečím spokojná. Zaslúžila by si to. Chýba jej štvrtý lístok. Ako mne. Len ja sa akosi neviem vzdať. Teším si prítomnosť pohľadom na trojlístky. Je ich plná záhrada... Stačí len uveriť, že šťastie má iba tri lístky a zbláznim sa od radosti.