Bolo to iba pár krokov, hneď za rohom nášho kníhkupectva v novootvorenom...(to je jedno). Hovorila som, že ten film chcem vidieť, ale v tej chvíli som iba potrebovala ujsť. Nechcela som to vzdať, iba som zrazu nevedela, prečo sa mám tváriť, že som silná, keď nie som. Nie som a v tej chvíli som sa cítila celkom v koncoch. Nevládala som to ešte aj skrývať. Preto som odišla.
Keď som vošla do kinosály, práve začal bežať: film španielskeho režiséra Pedra Almodóvara Volver. Sadla som si a...
...tma, či úvodná hudba, urobili svoje... Všetko odrazu chcelo ísť zo mňa von... Vyčerpanosť, stres, nekončiace problémy...s ľuďmi, so softvérom, so zamestnancami, čo nevedia vnímať chod firmy komplexne a nedovidia ďalej ako na výplatnú pásku, neschopnosť, nespoľahlivosť, nesamostatnosť... Nečakala som, že to rozbehneme bez problémov, ale toto je priveľa aj na koňa, nieto ešte na mňa... Problémy stále pribúdajú, nabaľujú sa...a ja stále nedovidím na koniec.... Ešte ráno sme sa cestou v aute bavili na tom, ako pri tom všetkom nemám čas myslieť na osobné problémy, na to, že ma niečo bolí - jediná výhoda celej tej driny; vymysleli sme slogan asi v tom znení - zamestnajte sa u nás a zabudnete na každú depku - a zrazu... sedím v kine a nemôžem zastaviť prúd sebaľútosti; dofrasa! Od rána do noci, už druhý týždeň, bez prestávky, únava, výčitky - že nie som s deťmi, dni bez slnka a bez oblohy, pocit, že vo mne niečo nie je v poriadku, že nič nie je v poriadku... Všetko mi to stekalo po tvári a ja som sa márne pokúšala sústrediť na dej filmu...
...až kým sa v titulkoch neobjavila veta: „...v našej rodine ženy nemajú šťastie na mužov." To poznám - konečne som dokázala spozornieť - chcela som vidieť, ako s tým vedia žiť...
...táto zvedavosť ma vtiahla do deja filmu, ktorý postupne uvoľnil moju napätú psychiku a nechal ma prežívať osudy jeho hrdiniek. Nemohol sa mi nepáčiť. Pedro Almodóvar natočil film, pre ktorý sa naň žiadna žena nenahnevá. Volver (Návrat) je príbehom žien troch generácií zo súčasného Španielska, ktorým tento úspešný a uznávaný režisér vyjadril svoj obdiv k žene a jej schopnosti zdvihnúť sa po každom životnom údere ako úžasná osobnosť - krajšia a silnejšia.
Raymunda (Penelópe Cruz) má svoje boľavé tajomstvo, rovnako staré ako jej sedemnásťročná dcéra Paula. Paula má však na rozdiel od Raymundy o jeden gén odvahy viac, možno práve pre krutú osudovosť, akou prišla na svet a preto dokáže urobiť to, čo jej matka nedokázala: zabiť muža, čo ju chcel zneužiť. Nevedela, že nie je jej otcom. Paco je vlastne jediný muž, ktorý vo filme predstavuje všetkých ostatných. Robotu stále nemá, živí ho žena a k spokojnosti mu stačí, aby mal navarené, pivo, futbal v televízii a ženské telo. Starala sa o neho sedemnásť rokov, lebo si ju zobral, keď... A postarala sa o neho, aj potom, ako ho jej dcéra zabila kuchynským nožom. Nebolo to ľahké, nehovoriac o jeho ťažkom mŕtvom tele, vymyslieť, ako ho schovať a pochovať na mieste, ktoré mal rád... Jej sestru Sole muž opustil, ušiel so zákazníčkou. Ich rodičia zahynuli pri požiari, ale v dedine sa hovorí, že ich matka sa zjavuje u svojej chorej sestry, o ktorú sa do smrti stará. Všetko je inak... Augustina hľadá celé tie roky svoju matku, ktorá je nezvestná... Ochorie na rakovinu, stále verí, že Irene je duch a vie, kde je jej matka. Irene to vie, ale nepovie. Postará sa aj o Augustine... Veľmi túži po tom, aby jej dcéra Raymunda odpustila za to, že si „vtedy" nič nevšimla...
Záver akoby dej neukončoval, ale bol dojemný. S úžasom som sledovala, ako Almodóvarove ženy berú svoj zranený osud za ruku a usmievajú sa naň. Ich životy bežia ďalej...
Krásny film. Scenár je skvelý - nápaditý, kamera má príjemné farby, červená dominuje - veľmi citlivo; dej plynie v obrazoch - dokonale výstižných, prekvapujú ťažké situácie a ich nezvyčajné riešenia, temperament a zároveň citovosť postáv, vtipné momenty, skvelé hrerecké výkony, pôvabná Penélope Cruz a snáď najdojemnejšia scéna - pieseň Volver v jej podaní - návrat v spomienkach - úsmev cez slzy...
Ten film mi úplne sadol do nálady. Aj do osudu. Celý čas sedel vedľa mňa - ten môj Zranený Osud. Stále čaká, kedy ho začnem mať rada. Usmiala som sa naň. „Konečne!" - povedal. „Učím sa," - povedala som mu, - „zajtra ťa možno chytím za ruku..."
_ _ _
Vrátila som sa.
- Tak čo? - spýtal sa ma šéf, s pokojným výrazom. Ako vždy.
- Fajn, je mi lepšie. Pokračujem...
Problémy čakajú :-)
