Vystrihla som ten úvod z Matkina. No a čo. On ho vytrhol z mojej hlavy. Jasné, že ma ním dostal...
Zabúdam sa v sebe, nenájdené riešenia ma nútia robiť sprostosti. Desím sa vlastnej komplikovanosti. Mám jasno v tom, čo chcem a v tom, čo nechcem a nejasno v tom, čo smiem a čo nesmiem. Hľadám si spôsob, prečiarkujem možnosti, gumujem nespokojnosť. Stále to nie som ja. Vnímam len nechcené prázdno a neviem ho zaplniť.
Chýba mi čas, v ktorom „si zabudol“, že miluješ svoju ženu. Už to nikdy neurob. Neublíž zase niekomu... Neprospieva ti to...
„Mne to prospelo.“ Mám z toho avantgardné srdce. Je roztrhané na franforce. Divím sa, že stále funguje...že sa mu chce. Má svoju umeleckú hodnotu. Každé umenie je zaplatené utrpením... Vedela by som ich....toľkých....čo platili....Buonarotti, Van Gogh a Rodin, Jesenin aj Dostojevky, Sloboda a Jožo Urban tiež. Všetci mali tú istú milenku.... krutú, nádhernú a nenásytnú Bolesť. Trhala im vnútro na kusy a tie potom štvala proti sebe, až kým z nich neurobila géniov. Kráľovná všetkých múz.
Ale boli aj takí, čo ju dokázali skryť. Majstrovsky. Do viery a do nádeje a ľudia ich za to naveky milujú. Taký Rúfus, Exupéry, Tolstoj alebo Dante - vstup do neba mal istý hneď ako dopísal svoju Božskú komédiu. Rád by si k nim patril... Ja budem mať vždy bližšie k tým prvým.
Máš pravdu, človek nemusí zomierať, aby nabral odvahu vyzliecť sa... Nemám čo stratiť. Nemôžem stratiť viac ako som stratila... Nemyslím teba. Myslím seba... Stratila som sa. Sebe... Bude mi trvať ešte dlho, kým sa nájdem. Dovtedy som nútená prežiť. Hľadám spôsoby...
No tak čítam Matkina. Aj on ma vyzlieka. Láska je chyba v programe. Provokuje zámerne a šteklivo. Vie to. Koľko na to treba odvahy, ak píše pod pseudonymom? Obnažuje svojho čitateľa, zatiaľ čo sám zostáva ukrytý v príťažlivom tajomne. Dobrá póza. Má štýl. Ja to robím naopak. Matkin vie rozumieť žene. Ibaže... Muž, čo vie rozumieť žene, zvyčajne má potrebu dokázať to. Každej žene.
Moskaľ je iný. Nepotrebuje provokovať. Ale napriek tomu šokuje. Vyberie poetiku aj zo záchodovej misy. Vie maľovať slovami. Každá veta – jeden obraz – dokonalý. To je Umenie! Vychutnala som si ho... Ako veterník. Každá metafora ukájala moje zmysly ako lahodné sústo. Nespočítam koľkokrát som slastne preglgla, kým som ho prečítala celého. Ale zhltla by som ešte najmenej štyroch takých Moskaľov. Tak rada by som sa ho opýtala, čím platí on, za - svoje umenie...
Chýba mi tvoje umenie.. Umenie zvádzania, umenie bozku, zdanlivo nevinné flirtovanie. Nie, nechcem to späť. Iba mi to chýba. Už nemám osemnásť. Už ani nechcem...
Mám chuť zakázať diskusiu k tomuto článku. Ale neurobím to. Neviem, prečo som tu, ani čo tu hľadám, ale sama som zvedavá, či znesiem mať kožu na trhu. Riskovať do sebazničenia - to som ja. Odjakživa. Ešte som nepovedala všetko...raz poviem... Neboj sa, nie o tebe. O sebe. Nevedela by som ti ublížiť. Neviem ťa nenávidieť. Našťastie. Ja nechcem byť víťaz. Ale nenechám ju..., aby ma zničila.
Takto sa vyzlieka....bolesť...
Teraz tu stojím... ako nahá pred obzorom...v diaľke nebo a zem v ľahučkom dotyku...
Odovzdaná pohľadu...plodím sa v ich nežnom splynutí...vnímam iba dokonalý obraz....nepýta si slová, nestačili by mu.....som v ňom....nahá a neviditeľná....maznám sa s ním.....cítim, ako sa rodím....je to boľavé a krásne....
V globále je všetko nádherné... Len detaily treba preberať...
* Maxim E. Matkin: Láska je chyba v programe
