Zatváram okná zvedavosti

Moja samozvaná rozpoltenosť sa predvádza zo dňa na deň viac. Rovnako dobre ma vie nadchnúť sv. Ignác z Loyoly ako Charles Bukowsky. V jednom nájdem túžbu po dobre a v druhom odpor k pretvárke a je to to isté. Cítim sa tak. Spasená aj zatratená, blúdiaca, nachádzajúca, strácajúca, padajúca, donekonečna....slabá aj Jeho. Vždy Jeho vo svojej slabosti.

Chýba mi Marko a jeho drak . V tejto znáške obohraných príbehov. Jeho psychopoetické mudrovania, každodenná analýza duše, svojhlavý protiprúd, kričiaca túžba po čistote – umlčali ste ju! Umlčali ste ju!

A ja som umlčala teba. Zranili ťa slová, ktorými som ťa chcela ľúbiť. Nepochopil si. Nedám sa (pochopiť).Mám svoju nevyspytateľnosť. A chcem, aby si ju ignoroval.

Vo mne zabývaná sebaľútosť dostala facku.

Znovu som uvidela, ako svet zraňuje dieťa. Ako ho núti nasilu dospieť. Otec sa z Čiech nevráti, matka podala o rozvod. Nájom neutiahne, musia sa presťahovať do garsónky. Hugo pôjde do útulku, lebo do garsónky sa im nevmestí ani pračka. Mám ju rada. Mám ju rada ako vlastnú. Skromná, inteligentná, s vlastným názorom, skvelá v škole...
A zranená. Už ju stihol zraniť. Plnoletý život. Okrádať deti o detstvo - načo je to dobré?

A ja som si smiešna so svojou existenčnou neschopnosťou...

Sú dni, keď nevládzem byť dobrá. Ako dnes...