A predsa má pravdu

Po niekoľkých usmoklených dňoch vyšlo na oblohu Slnko. Lenivo si ponaťahovalo svoje oddýchnuté rýchle svetelné údy, rozlialo svoj zlatý jas po širokej oblohe, dvakrát majestátne zazívalo a s maskovanou zvedavosťou sa pozrelo pod seba. Ocenilo vtačiu kantátu na svoju skromnú počesť, pritislo svoje žlé pery na voňavé kvety, tráve osušilo orosené slzy, listom na strome doplnilo chlorofil a s pochybnou obavou vzhliadlo na nevyspytateľného tvora ľudského. S neskrývaným záujmom si posvietilo do každej tváre, počechrilo strapaté hlavy rozšantených detí, chápavo pohladilo unavenú mamu, pošteklilo starca v nose, povznieslo sa nad nevšímavosť zaľúbencov, zalomilo dvoma lúčmi nad hneď-z-rána-formu-si-udržiavajúcim opilcom, skeptikom pozdvihlo deprimujúce nálady a keď narazilo na prvé dva opätované úsmevy, sebavedome zahlásilo: Som vám chýbalo, čo?

Ivett Valovičová Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny