Môj Čierny Balog

My ženy sme obdarené frflacím reflexom, pretože už od vyslovenia akejsi bláznivej myšlienky vieme frflať o dušu, občas aj o dve, kým nie je po našom. Frflala som si teda, nuž som žena...


“Pozri sa, vidíš, nie je tá železnička chutná?” zhypnotizovane vypadlo zopár slov z jeho úst. A veru, mal pravdu. Železnička bola naozaj chutná, aj keď nezvyknem konzumovať koľajnice, bola rozkošná. Z môjho laického pohľadu bola len akousi nedorastenou železnicou, s menším rozpätím koľají a menšími stĺpikmi. Okolie bolo však uchvacujúco krásne. Ja- dievča z dolniakov, som mala vždy slabosť pre stredoslovenské “bujné” tvary. Samé kopce, kopčeky, kde tu lúka, samé stromy a veľa, veľa farieb. Takto na skorú jeseň je Slovensko nádherné. No prvé komplikácie som vycítila hneď. Veď viete, aké sme my, ženy.


“Zlatko, ukáž mi, prosím ťa, automapu. Vlastne pozri sa, kam to máme odbočiť...” už menej očarene povedal muž môjho života. Mapa však nepomohla, pretože cesta, ktorú sme objavili, sa nám ani trošku nezdala cestou do Balogu. Avšak- človek je omylný. Náhodní okoloidúci, ktorých sme hladali riadnych pár minút, nás však uistili, že to je práve tá cesta. No nezabudli dodať, že by šli radšej cez Brezno, ale- ak veľmi chceme, môžeme to skúsiť. Povedie nás vraj potok a železnička, presne tak, ako si môj priateľ prial.


Potom si už len predstavte jamy, nánosy piesku, kde-tu betón a máte asi tak kompletnú predstavu o ceste prírodou. (Ak nevlastníte jeep, alebo bicykel, cestu si vopred premyslite.) Postupovali sme pomaly, z jamky do jamky. Knísali sme sa sťa novorodeniatka v kolíske, ani sme nestíhali hladieť na železničku nad nami a potôčik povedľa. Autom sa ozývalo “Nie, tam je jama! Choď doľava! Teraz doprava! Spomaľ, tam je veľký výmoľ...” Cesta nemala konca. Neverili by ste, ako dokáže takto strávených šesť kilometrov zlepšiť náladu. Ku koncu sme sa už len smiali, predstavujúc si, že niekde za zákrutou nájdeme zrútený strom, spadnutú skalu, či inak zatarasenú cestu, no nič. Došli sme do cieľa. Balog bol nádherný. Od úžasu som nevedela zavrieť vrátka ;). Čiernohorská železnička síce nepremávala, ale lokomotívy a vozne boli odstavené, a tak si ich tajný obdivovateľ- laik mohol dosýtosti poprehliadať. Všetko vyzeralo úplne normálne, len o mnoho menšie, šarmantnejšie (ak môžu byť vagóny šarmantné), a také- domácke.


Keď sme odchádzali, vybrali sme sa na Brezno. S úškrnom sme však nezabudli podotknúť, že najbližšie si to skúsime opäť cez Hronec. ;)