Veronika Gallisova
Vianočná otázka
Kde som a kam idú všetci títo ľudia? Prečo po sebe nezanechávajú stopy?
WORKOHOLIK. SNILEK. ZENA. Stačí toľko? Zoznam autorových rubrík: Poézia, Súkromné, Nezaradené, Musik, Music, Hudba... a ine ;, Ĺudia, zivotne kompilacie a komplikac, príbehy z mesta za uhliskom, sci fi v mojom podani
Kde som a kam idú všetci títo ľudia? Prečo po sebe nezanechávajú stopy?
Celkom obyčajne, celkom normálne v tejto nenormálnej chvíli. Dýcham ti na ucho, aj keď mi lezieš na nervy. Každý deň sa vo mne prebúdza kúsok z teba, budím sa a okato čumím do zrkadla. Do pekla, trúfam si povedať, že som stále krajšia ako ty.
V tom tichom šere za malinovým kríkom našla poklad. Bezbranne tam ležal, prudko dýchal a celý sa triasol. Nevie, kto ho opustil, ani či to je ona, čo ho straší až sa belie.
Keď sme boli malé, vedeli sme sa do krvi pobiť. Ja som vyhrala, bola som predsa staršia. O to viac som dnes mojej malej sestre vďačná, že ju mám...
“Nie, pôjdeme tadiaľto. Keď som bol malý, šli sme touto cestou popri železničke až do Čierneho Balogu. Uvidíš, že sa ti to bude páčiť!” povedala odhodlane moja polovička, šliapla na plyn a namiesto do Brezna si to namierila z Podbrezovej priamo do dedinky Hronec.
Táto téma sa ma v posledných mesiacoch dotýka. Nevravím, že diabetes mám práve ja, ale každý deň som v styku s osobou, ktorá sa s cukrovkou snaží “vyrovnať”.