Dávka

Nemôžem uveriť, že tak veľa, veľmi veľa sa zmení, ak ich nepočúvnem.Chladne bijúce srdce sa tmolí celým telom, hľadá skrýšu pred pravdou a ničivou vlnou tepla, neviem poriadne oči otvoriť, pátram po jednom jedinom mieste, kam sa potichu môžem schovať, nejaké miesto, kde ma nenájde vlastné svedomie. Aspoň kútik na kilometre vzdialený, aby som si nepripomínala, akú hlúposť som spravila, keď som si dala dávku. Znie to asi strašne, ale svet je hneď krajší. Ostré hrany sa zaoblia, čierna a biela sa do seba vpíjajú, svetlo sa láme na spektrá... Ja a tisíc výplodov obyčajnej závisláckej fantázie, to všetko je zrazu tu. A tiež veľká zima. Občas mávam pocit, že neprežijem nasledujúci nádych, ale nakoniec sa z toho vždy nejako dostanem.Vlečiem sa ulicou. V takýchto stavoch som najradšej sama. Bez svedkov. Bez komentátorov mojich chýb a omylov. Stačí len spomienka na prestrašené oči vôkol mňa a nabehne mi husia koža. Je to môj prúser, načo sa nad ním rozčuľujú? Nie, nie... Priveľa otázok, priveľa spomienok. A jedna vymletá hlava. Nemajú sa kde zachytiť. Tak načo smútiť? Je to už raz tak, moji rodičia za to nemôžu. Aj napriek úsiliu, stále som to ja, ich dcéra. Ležiaca pred dverami vlastného domu ako cudzinec hľadajúci nocľah. “Zase si sa doriadila ako sviňa! V mojom dome ťa nechcem už viac vidieť!!” počujem v hlave známe vety. Plačem. Balerína predo mnou poskakuje. Hopsá raz na jednej, raz na druhej nohe. Nechcem ťa ani vidieť. Neber to svinstvo! Tlkot môjho srdca preruší myšlienky. Pomaly zastavuje. Obrázky z detstva, moje pekné kvetované šaty, môj plyšák... všetko tak blízko, že sa stačí iba trošku natiahnuť, aby som zacítila mäkkosť plyšu. Opäť ten chlad. Známy pocit.. už to prešlo. Ako pobúrke, ked sa črtá nádej na dúhu. Dávka pomaly slabne. Ráno príde všetko trikrát tak zlé. Ak príde. A absťák?? Ráno si zoženiem ďalšiu dávku..