Keď už ťa zabiť nemôžem...

Ak by som každé tvoje zvolanie zobrala vážne, som dnes na psychiatrii, utápam sa v spomienkach a spím so svojím macíkom. Namiesto toho sedím za barovým pultom, očumujem renesanciu nerenesančného bilboardu a predstavujem si, ako mi opäť raz bude dobre... Kašlať na to, čo sa stalo! Na všetko, čo sa mi podarilo pokaziť, na každú osudnú sobotu a všetky nedele, ktoré som bola niekde úplne inde, ako s tebou.

Nemôžem si nepredstaviť tvoju tvár. Robím to takmer stále. Aké rozkošné, keď poskakuješ miestnosťou, kričíš, upútavaš pozornosť a biješ sa za všetko, len nie za seba. Útok, najlepšia obrana. Ktovie, či to vieš. Dýchaš mi na krk a ja sa z toho celkom teším. Anjelsky modrá obloha nad nami, vzduch sa nehýbe. Všetko len nasvedčuje tomu, že ochvíľu si to odskáčeš. Budem ťa driapať, kričať, biť ťa, určite ti nejako ublížim, keď už zabiť ťa nemôžem... svedomie moje...