Little sister

Mama by to nikdy nepovedala, ba nepovedal by to nik, kto nás dobre poznal. Viem, sesterské puto by malo byť silné. Sestry by sa mali navzájom podporovať, ale u nás to tak nikdy nešlo. Každý nás síce karhal, ale my sme si aj tak robili po svojom. Nevyčísliteľný počet nezmyselných hádok. Viem si živo predstaviť, že rodičia toho museli mať dosť. Rozbité nosy, modriny, krik a plač. Nie som na to hrdá. Nikdy som ani nebola. Sestra je tvrdohlavá a ako inak, ja som tiež. Pamätám sa, že takáto kolízia mala vždy trvalé následky. Nerada spomínam na veci, čo som sestričke chtiac či nechtiac spravila. Boli sme malé.


Pred nedávnom som sa rozprávala s kamarátkou. Nevedala som, že až pri nej pochopím, ako moja sestrička premýšľa. Veď predsa neexistujú dvaja rovnakí ľudia na svete! A potom to prišlo. Náhla zmena. Sestra, ktorá mi po celé detstvo chýbala, je tu! Tadá!!! Transformácia sa podarila. Transformácia môjho myslenia a myslenia mojej sestričky. Rovnaká dĺžka vlasov = rovnaká frekvencia! Kto by to bol povedal. Lenže môj “blond” to nikdy nebude... (Vďaka Bohu!)


Preto teraz tak rada počujem, že mi zvoní mobil, preto tak rada otváram maily. Viem, že zmena vo veciach, v ktorých to nepredpokladáte, je tým najkrajším darčekom. Ďakujem sestrička!




Týmto by som sa chcela poďakovať aj kamarátke za “otvorenie” očí. ;)