Počkaj...!

Vari sa ti nechce ani minútu počkať, zastaviť, spomaliť? Nechceš ma vidieť? Nechceš počuť moje kroky, nechceš sa so mnou zase objímať pohľadom? Kam sa tak ponáhľaš? Načo tak letíš? Sme len smrteľníci. Umierame. Veľmi ľahko. Celkom ľahko nás možno poraziť, tak kam tak letíš? Sme skúpi, introvertní, živoriaci, studení a nemilujeme život! Tak kam tak letíš? Alebo pred niečím utekáš? Ja som tu! Môžeš sa zastaviť, ja ťa objímem, ja ťa nenechám... Stojím tu a čakám, kedy sa zastavíš. Zastavíš sa konečne? Už vidím iba obrysy tvojho tela, už stoj! Nechceš s tým večným utekaním prestať? Stoj! Prosím ťa, nežeň sa tak. Nebež. Takto je to dobré. Ľudia sú raz takí, niekedy sú radi sami a niekedy sú radšej v spoločnosti. Poď ku mne, nebež už. Utekáš azda predo mnou? To preto tak rýchlo bežíš, strácaš sa mi na obzore a ja ťa neviem zastaviť? Nechcem ti ublížiť! Iba pohladím tvoje divoké srdce... Chcem ti len povedať- „poď sa so mnou prejsť...“ Nebežme, nemá to zmysel! Nebežme a môžeš sa dotknúť všetkého, čo tvoja ruka dočiahne...nesnaž sa utiecť pred svetom, uchmatni si z neho, skús byť aspoň chvíľu svetom uchvátený. Nesnaž sa mi stratiť, nesnažme sa utiecť jeden pred druhým. Dobre vieš, že to nie je možné! Som tu! Tak ma už konečne začni objímať, začni si plniť sny, začni byť tak trochu zúfalý, že nemôžeš byť už bližšie, ako teraz stojíš... Chyť ma za ruku! Chyť ma, nech viem, že som s tebou, že ma vnímaš, že si pri mne a nebežíš, lebo ja iba kráčam životom. Som tu, čakám, či moju ruku pustíš, alebo stisneš moje prsty ešte o čosi tuhšie ako doteraz. Verím, že teraz chceš zastaviť! No tak bežme a čakajme jeden druhého. Čakaj na mňa tak dlho, ako na východ slnka, na zánik galaxie. Čakaj a pomedzi prsty ti potečie kúštik z môjho života. Počkaj na môj posledný výdych a až potom odíď a bež sám, ďalej a ďalej, ako by sme boli bývali zabehli spolu. Uteč, utekaj, bež! Opusti každú spomienku, každý kúsok, čo zostal visieť vo vzduchu ako závan čerstvého rána... Poznáš lásku, čo by túto tiaž uniesla? Čo by sa nesnažila skryť, utiecť, alebo aspoň vrátiť čas? Čakám, že pobežíme, že budem počuť tvoje kroky tesne vedľa mojich a nebudem musieť odvrátiť hlavu, aby som sa uistila, že si tam. Poď, ešte pobež, skryjeme naše telá do tieňa, budeme schúlení ležať jeden vedľa druhého, s tým druhým, spolu. Zavriem si oči, a ešte zavriem aj tvoje, aby si nevidel, pred čím utekáme. Aby sme to nevedeli. Už nevládzeš? Neurobíš to pre našu lásku? Nepobežíš? Ponáhľaj sa do našej skrýše, ponáhľaj! Tam ma môžeš zmárniť, zničiť moju lásku, nenávidieť, nevidieť, zabudnúť a zabiť. Je to iba pár metrov. Pár metrov. Môžeš ma týrať výčitkami, pýtať sa milióny otázok a čakať na odpoveď. Som tu. Dýcham, ešte žijem. Žijem, tak ako si chcel vždy žiť. Ako mŕtvi, ako tí, čo nemajú čo stratiť. Ako tí, čo nemusia pred ničím utekať, pred ničím sa skrývať, pred ničím... Nebežíme. Už dlho len tak vyčkávame. Čakáme, čo príde. Či prídeš, či prídem, alebo obaja odídeme. Čakáš. Vidím tvoju siluetu, matne sa predierajúcu pomedzi nízke tuje. Tak si predsa počkal. Zrýchľujem krok. Máme ešte toľko času...