Posledná akvabela

Akvabela vnárajúca sa do močiara. Síce viem plávať, ale močiare pre mňa navždy zostanú nejako príliš temné, a hoci je pravdou, že sa bojím iba samoty, v blízkosti tohto močiara sa mi na pokožke vzniká husia koža. Neveriaco hľadím. Viete si predstaviť, koľko námahy dá vnoriť celé telo do toho slizkého, trávnatého, baktériami prežratého močiara? Aké hnusné je dotýkať sa tých rias, hladiť telo rôznymi jedmi, výparami, ktoré vzniknú v útrobách tohto močiara. Ktovie, čo všetko sa tam rozložilo, koľko mŕtvych pohltila bahnistá tekutina.Dýcha sa mi ťažko. Vzduch navôkol je prehnitý, hnilobný, ťažký. Všade to páchne množstvom siričitanov a síranov, ktoré otravujú život. Vznikajú kdesi na dne z bezodného zdroja hnusu a odporu. Z takého hlbokého a bezodného, ako sám človek. Dych sa mení na paru, moje telo oblápa niečia ruka. Ruka močiara... Cítim iba chlad, slabé šteklenie zmyslov a zase nič. Nemôžem uveriť, že tu stojím, zaborená po členky v rozkladajúcich sa mŕtvolách červov, rýb, hmyzu. Ich larvy prechádzajú pomedzi moje prsty, hľadajú hniezdočko pre svoje dokonalé vyžitie. Je ich tam zrazu mnoho. Hmýria sa tak fantazijne, akoby sa larvy sveta zišli v tomto močiari. Sú také živé, že by som načiahla ruku a chytila jednu, alebo aj dve do dlane... Larva by to azda brala aj ako výhru- teplý mäkký domov. Lenže ja by som ju bezohľadne rozpučila medzi prstami. Bóóže, ako by mi tej larvy bolo ľúto... chúďa...Množstvo lariev sa mi zarýva do kože, jemne a s citom si v mojich vláknach vytvárajú domov, zavŕtavajú sa mi medzi prstami, ohrýzajú moju kožu, škriepia sa navzájom, kto si ukoristí lepší kúsok. Riasy ma šteklia na lýtkach, stehnách, obopínajú moje slabiny... Je to smiešne, ako také riasy vedia štekliť. Podobajú sa nenásytnému milencovi, sú mrazivé takmer ako chvíla hanby. Až to všetko znenávidíte. Už viac nemilujete jeho dotyky. Už nie...!Hnilé, vodou presiaknuté mŕtve listy plávajú na hladine. Narážajú do môjho tela, obkolesujú ma- najprv iba do mojich bokov, ale čím hlbšie sa prepadávam do močiara, tým viac sa na mňa šplhajú, lepia sa mi na chrbát- ruky neviditeľného démona. Mám ich už aj na hrudi, vrstvia sa mi na prsiach, hrnú sa na krk. Pletú sa medzi vlasy. Páchnu kyslo, mrtvolne... pripomína mi to pach listového šalátu hnijúceho na kope v záhradke. Tlačia sa mi do tváre. Točí sa mi hlava, riasy mi tlačia na lebku, cítim, ako zamdlievam. Červy mi neustále hryzú do kože, rozožierajú a rozomieľajú ma na najjemnejšie vlákienka. Ničia ma. Riasy mám už v ústach. Ich chuť je divná. Nemyslela som si, že mi riasy začnú chutiť práve teraz. Prvá pijavica sa prisala na moje slabiny. Cítim, ako do nej pulzuje moja krv. Telo mi úplne oťaželo. Už je to tu. Viac nevládzem. Posledný nádych...