Prvý prípad... (1. časť)

Moje prvé vyšetrovanie. Bola som taktiež prvou ženou, ktorú v našom malom mestečku zamestnali. Svoje kvality som vedela dokázať akokoľvek, no väčšina mojich kolegov- chlapov, sa vždy iba pousmiala nad tým, že vo svojich radoch majú ženu. Ženu, akou som bola ja, dcéra vidieckeho seržanta. Keď som zbadala prerazenú hlavu a vpadnuté oči mŕtveho, ani som si neuvedomila, že som vykríkla. Len tak- sama pre seba nad toľkou hrôzou, ktorú človek vykonal. Mŕtvy ležal na podlahe neuveriteľne poskrúcaný.Obeťou bol akýsi postarší pán, päťdesiatnik. Nebol ničím zaujímavý, nemal v byte žiadne fotky, na dverách nebola ani menovka, doklady mu páchatelia odobrali, a kým sa nám podarilo zohnať domovníka, ubehlo pol hodiny. Najhoršie na všetkom bolo, že ani domovník nepoznal mŕtveho po mene. Poznal iba jeho prezývku. A tá mu, ako všetci priznali, naozaj sedela. Georgio bol podľa všetkého mŕtvy zopár hodín, najviac pol dňa. Jeho útulný, ale strohý byt, naznačoval, že sa Georgio pravdepodobne prekvapil páchateľov pri čine.Nič však nedávalo zmysel. Ležal na zemi v hrôzostrašnej polohe, nohy a ruky povykrúcané, hlava sa akoby snažila oddeliť od tela a zahľadieť sa ešte raz na všetko navôkol. Bol mŕtvy iba chvíľu, no jeho oči mali studený, sklený výraz umučeného väzňa. Mojím skromným posúdením som si dovolila upozorniť na vyzutú, či lepšie povedané rozšnurovanú topánku, čo ma ešte viac uistilo, že páchateľ nemal dostatok odvahy pozrieť sa mu do očí. Georgio bol presne tým nenápadným typom človeka, ktorého si nevšimnete kým vám nepomôže, alebo kým sa s ním nedostanete do konfliktu. Najvtipnejšie bolo azda to, že takí ľudia ako Georgio sa do konfliktov nikdy nedostávali. Nebolo teda prečo vraždiť, či azda áno?? Mojou hlavou vírilo neuveriteľné množstvo presných a zaručených postupov, ktorými zaťažovali naše hlavy pri záverečných skúškach. Ani jedna z teórií však nesedela, preto som sa, asi ako jedna z mála, rozhodla, pozrieť sa na vec z celkom iného pohľadu. Z pohľadu ženy, ktorý veľa mojich spolupracovníkov odcudzovalo. Áno, iný pohľad... nielen to, ale aj moja logická myseľ ma odlišovala od ostatných. Jasné, že som necitovala príručky a ledva som premáhala žalúdočnú nevoľnosť, no snažila som sa dokázať, že hodnosť detektíva mi patrí naozaj zaslúžene. Po chvíľke, krorú som strávila premeriavaním si mŕtveho som sa dala na obhliadku bytu. Nebolo to náročné, pretože Georgiov byt mal len jednu neveľkú izbu, kuchynku a bytové jadro. Samozrejme, tí, čo robili obhliadku predo mnou, si azda v tej chvíli namýšlali, že si myslím, že niečo nájdem. Ja som však verila, že ženská intuícia ma nesklame, a teda, že sa mi podarí nájsť niečo, čo dobre vycvičenému oku mojich kolegov ušlo. Netrvalo ani päťnásť minút a už sa predo mnou črtal prvý dôkaz.Georgio to naozaj v živote nemal ľahké. Nebol typ človeka, ktorý by vyhľadával problémy, ale akosi v živote nemal šťastie. Ženu nemal, pretože už v rannom veku zistil, že je homosexuál. Nedalo sa to poprieť. Košeľa, ktorú mal oblečenú a aj všetko, čo ho v tej chvíli obklopovalo, všetko priam kričalo- „Som homosexuál!“ a tak ho aj brali. Ako buzíka odvedľa. Nemohla som mu však zazlievať to, aký bol. Mal to ťažšie ako ja... Na Georgiovej hlave sa trblietala krvavá ranka, veľká ako golfová loptička. Nebola veľmi hlboká a kostné tkanivo na tom mieste bolo neprirodzene rozdrvené. Akoby ho niekto nechtiac trafil kladivom. Mozog sa rozprskol po stranách, prilepil sa všade- na koberec, na košeľu, medzi Gerogiove vlasy... Na pravom zápästí sa mu ligotala kvapka krvi. Na zápästí, ktoré ani nebolo Georigove. Zápästie nikoho. A na ňom som našla prvý hmatateľný dôkaz...Georgiove zápästie zdobil tmavočervený vlas, napodiv ženský. Veď viem, ako vyzerajú ženské vlasy! Zohla som sa a tak, ako predpisy nariaďujú, navliekla som si sterilné rukavice, aby som neporušila miesto činu a odobrala som dôkazový materiál. Kolegovia na mňa zhrozene pozreli. V ich očiach sa dalo čítať poníženie, že ich tromfla žena- dedinčanka... Jeden, natoľko drzý, aby sa mi prišiel vysmiať, že som pravdepodobne schybila, prihopkal ku mne a drzo sa spýtal „na čo prišla pani detektívka?“ Tak sarkasticky ako som len vládala som mu odpovedala: „Prišla som na to, že vy ste nič nespravili. Neviem si predstaviť, čo za úžasný pracovný postup ste zvolili pri vyšetrovaní, ale toto určite nemá nič spoločné ani so štandardným postupom!“ odvetila som tvrdo a rázne. Uštipačný výraz z tváre sa stratil ako sneh z hôr... (pokračovanie nabudúce... ;))