Sny a školník na uhlisku

Často sa nad mestom ozývajú hnusné, pod kožu sa zarývajúce, výkriky žien a malých detí, diabolský rehot, brechanie psov a strašidelné udieranie. Nikto nechce zisťovať, čo to udiera, kto to kričí ani kto sa to smeje, pretože by bol nútený vkročiť na obávané územie. A to nie je nikomu po chuti. Obyvatelia mestečka občas zvykli zamlčiavať, že uhlisko existuje, len aby tam neprilákali turistov. Ale bolo to márne. Turisti už dopredu o uhlisku vedeli a priamo si želali zaviesť tam, alebo ukázať smer. Darmo im bolo vravieť, že aj tak všetky cesty idú do uhliska, a že tam neradno chodiť. Oni tak napriek všetkému urobili. Pustili tou najbližšou uličkou. Veľakrát sme našli len veci, tašky a batohy, ktoré mali so sebou, všetky pováľané na zemi, akoby ich niečo nadpozemské prepadlo a donútilo vziať si zo sebou len telesnú schránku. Nič iné sa po nich nikdy nenašlo. Nebolo ani potrebné vymýšľať legendu, legenda sa tvorila sama.



Stála som pred uhliskom a dívala sa na jeho staré ošarpané závory. Niečo ma držalo na mieste. Keď som sa zadívala dole, pod nohami som mala čiernočiernu zem, z nej sa ťahali jemné dymové pazúry, ktoré sa prštek po pršteku vyšplhávali hore. Držali ma na mieste a zem sa podo mnou čoraz viac a viac prehlbovala. Po chvíli som už stála v jame, a neustále som sa prepadávala. Uhlisko ma niečím vábilo. Sen bol veľmi živý, čo sa mi už dlhé roky nestalo.Naposledy sa mi snívalo, že som sa túlala po lese a takmer ma zožral vlk. Odvtedy som si sny nepamätala. Vďaka Bohu! Tento bol prisilný a bol v prostredí v akom sa denne nachádzam. Nevravím, že chodím pred uhliskovú závoru, ale chodím tou cestou. Každý ta občas zvykne chodiť. Aj tí, čo to nevedia. Prepadávala som sa, čoraz viac. Celé telo sa mi ponáralo do zeme a dymové pazúry ma oblápali tak, že som sa skoro nemohla nadýchnuť. Obopínali mi celé hrdlo. Dych mi slabol, dýchala som veľmi plytko a takmer som zamdlela. Z posledných síl sa mi z hrdla vydral výkrik. Na ten som sa zobudila.



Nemám rada, keď sú sny príliš živé. Cítim, ako by niekto sledoval moje myšlienky. Celý deň mám potom spojený s tým, čo sa mi snívalo. Veď viete, u nás sa dá dostať len na uhlisko. Nie veľmi pozitívny fakt. Aj v dnešné ráno, ako som vstala, želala som si, aby som sa nemusela trepať tou starou známou cestou. Lenže, ako obyčajne a ako vždy, je treba zaviezť mamu do práce a potom ísť vlastnou. Bývam s mamou, nielen preto, že naše mesto je divné, ale najmä preto, že naše mesto tou svojou divnosťou nakazilo každého, kto sem čo i len raz zavítal. Boli ste tu na dovolenke a prežili ste? Potom vám určite doma vravia, že ste akýsi divní. Nie je tak? Ja viem, jednohlasne ste prikývli.



Z našej chalupy som sa dostala obratnejšie, ako po iné dni, dokonca sa mi zazdalo, že mamka nejaký ten gram zhodila. Chodila svižne, ako mala vo zvyku predtým, ako prežila tú strašnú noc. Už sa ani nepamätám, koľkokrát sme tú tému načali, ale ani raz sme ju nedopovedali dokonca. Ešte ako malej sa mi zdôverila, že raz v noci, keď sa vracala z dedinskej zábavy a šla po ceste smerom od uhliska, v strede cesty, len pár krokov za mestom sa ocitla pred závorami uhliska. Nevedela ako, pretože vonku bolo jasno, spln a isto videla, ako sa v diaľke črtá miznúce uhlisko. Pocítila náhly chlad a nabehla jej husia koža. Za ruku ju držal niekto, koho nikdy nevidela a nevedela si ani predstaviť, že je možné, aby existoval. Mal vráskavú tvár s hlbokým hrboľmi a jamami, takže pripomínala povrch mesiaca. Oči mal čierne a na tenkých perách mu tiekol hnis. Zamdlela. Zobudila sa až doma pred dverami vlastnej izby. Krvavá, ale celá. Odvtedy sa počas splnu bojí čo len z domu vyjsť. Verím jej, kto by sa nebál. V mestečku sa pošuškávalo, že má akúsi zmluvu s diablom, alebo čo, keď sa dostala z rúk takého netvora. Len prednedávnom sa rozpamätala, že to bol školník.



Ja sa len smejem. V archíve zase ani nohy a dúfam, že škola je dosť ďaleko...