Ticho nad vodnou hladinou

Neviem, či som sa ako dieťa mala strach z vody. Nepamätám sa, kedy som sa jej nebála. Pripadá mi to komické. Úsmev. Jeden úsmev pri spomienke, ako sa potápa môj život. Myšlienka v zákrpku sa brodí nenahraditeľným šerom. Násilne ma objíme. Hrdlo mi stiahne výkrik. Priepasť medzi mnou a tebou, vodička, je veľmi plytká. Len dopadnem, narazím na vodnú hladinu a je po všetkom. Sny, ilúzie, desilúzie, sklamania- všetko sa utopí v tvojej lesknúcej sa kráse. Nikto to nezistí. Len ja a ty budeme vedieť, kde som sa podela. Kam smerovali moje kroky a komu som venovala moje myšlienky. Určite práve tebe. Ako každému, ako všetkým. Každej bublinke, ktorá obopláva moje telo. Ťažké od vody bude klesať ku dnu. Nie je potrebné veľa sa obliecť. Stačí byť.



Ponorím do teba ruku, nech viem, či ma zmrazíš, pripravíš svojím trieštením o rozum. Nie. Dnes si akási nežná. Jemne ma hladíš. Moja milenka. Nikdy si nebola ku mne taká. Už po kolená... už po pás stojím v tebe. Bránim ti celý telom, aby si neodišla. Teraz ťa potrebujem. Už iba posledné kroky. Nevynášaj ma priskoro. Nech sa pomaly rozložím na hranici. Nie tu- kdesi v plytkej zátoke. Stiahni ma, odveď ma niekam, kde sa mi to bude nesmierne páčiť. Môj posledný pohľad bude patriť tebe, a ty, neprestaneš sa ma dotýkať, kým neopustím tento svet. Milujem ťa, vodička, aj keď sa ťa tak ukrutne bojím. Mám strach, že sa o mňa dobre nepostaráš, že niekto ma nájde skôr. Tu. Ponorenú vo vode, skladajúcu posledný sľub tomuto nočnému šeru...



Tak sa lúčim. Vždy som milovala toto miesto. Nohy sa mi mierne pohli. Ich pohyb je zrazu taký honosný. Posledné pokyvkanie bokmi, a moja detská chôdza sa navždy stratí. Voda! Ber si ma...!