Upírí tanec

Neustále tajne pozoroval ženy v dave, pamätal si ich tváre a s ľudskosťou jemu vrodenou, dával im rôzne podoby vo svojich snoch. Ťažko zabúdal na ich šarm a opantávala ho ich dráždivosť. Pamätal sa na každý ich pohyb, neutíchajúcou vášňou sprevádzaný nádych, a tú radosť zo života, ktorú skrývali pod každým slovom, ktoré ako nežná holubica vyletelo do výšin. Občas letelo privysoko, nižší obsah kyslíka vie dobre pomotať hlavu, a tak padali ako postrelené späť. Späť do lona svojej stvoriteľky. Ako málo stačilo a mohol chytiť jednu do dlane. Pamätal si, ako jedna padla tesne vedľa jeho spráchniveného tela. Ako ešte týždeň cítil jej živočíšny strach, ako mu chutil, cítil ho ako ľudskou krvou poliaty kus ničoho. Neforemný, beztvarý kus páchnuci krvou. Ako stopársky pes ju hľadal. Hľadal dňom aj nocou, vďačne skrytý v tôni nízkych krovín. Dýchal zhlboka, s každým nádychom žiadostivo otŕčal nozdry do vzduchu, aby ju našiel, aby sa mohol kochať v jej strachu, aby si ju privinul k telu a mučivo sa odovzdal. Blúdil, no rozum nedal telu vydýchnuť. Skrehnutý a bez sily, takmer na pokraji šialenstva, videl iba jej tvar. Jej neforemné ja, pridlhé vlasy, nevyspelú postavu, vrásky okolo očí, a plachý, takmer zajačí pohľad. Túžil sa dotknúť aspoň raz jej tela. Stačil by aj konček vlasov, aby si opäť pripomenul krvilačnosť, s akou sa jej chce zmocniť, akou ju chce zniesť zo sveta, akou z nej onedlho spraví krásnu spomienku, spomienku plnú farieb, dokonalosti, a živočíšneho pachu. Nevládze už ďalej, chýba mu, až ho to bolí... Vidia ho živoriť, hádžu mu drobné, bagety plnené morčacou šunkou, no on sa chce zahryznúť do nej. Jemne vtlačiť svoj chrup do dokonalej konštrukcie ľudského prototypu ženy. Jemne sa prisať ústami a načrieť pre seba trochu z jej tela. Chce cítiť jej krv vo svojom tele, ako rád by ju videl umierať vo svojom náručí, s akou neuveriteľnou nehou by z nej vysal celý život... Raz sa predsa musí ukázať!!! Behá ako bez duše celým mestečkom. Netrúfa si nikomu pozrieť do očí, len naťahuje nozdry, akoby vo vzduchu viselo nejaké tajné znamenie, že tadiaľto šla. Zrazu ju zacíti. V zúfalstve hľadá, ale nevidí. Nevie, kam sa podela, kam sa podel jej živočíšny pach, túži rozhrýzť vlákna jej tela, rozmotať ju ako klbko mäkkej bavlny. Bavlny nasiaknutej krvou. Čistou krvou, krvou nevinného nežného jahniatka. Musí sa poponáhľať, niekde tu isto bude. Beží ako pomätený, každým krokom viac a viac napína nozdry, aby ju zachytil, ak sa niekde skrýva... Konečne zazrie jej tieň. Sliny mu tečú po brade, mrznú... zima mu už neprekáža, už cíti jej pach. Zase sa tak krásne bojí. Chveje sa od strachu. Už ho vidí a on cíti ako silnie jej hrôza. Krok za krokom sa k nej približuje. Ani si nedá záležať, aby neslintal, aby nevzbudil v koristi podozrenie. Už ju má, zmocnil sa jej tak, ako sa čierna vdova zmocní svojej obete. Cíti jej vriacu krv, ktorá v zapätí tuhne ani mramor. Počuje chrapčať jej kožu, jemný praskot, ktorý ho tak opantáva, krv mu vrie, hlava sa mu točí, cíti ten strach... Už je po nej. Visí mu v rukách ako kúsok handry, zakrvavená kôpka kostí, ako niečo, čo bolo. Jej beztvaré telo začína chladnúť. Nesie ju na rukách. Zastaví presne tam, kde sa chcel hodiť do rieky, kde chcel z číreho šialenstva spáchať samovraždu a pustí ju dole útesom. Padá... Vlasy jej vejú ani svadobný závoj. Zavrie oči a vidí jej bielu pokožku, počuje tĺcť jej srdce, vidí ju tancovať na skalách, tancovať nahú v jeho krvi. Potom spraví krok a padá za ňou. Ako ju len miloval...