Utopené pomaranče

Východ slnka. Slnko, ktoré zase raz vyšlo. Cítim jeho jemné lúče, dotyky sa miešajú v návaloch radosti, tak často, že si nevšímam rozdiel. Veď kto by sa venoval takým nepatrným rozdielom, keď pred sebou má to, po čom túžil? Drží ma za ruku a spolu hľadíme na tú červeň, na to množstvo pomarančov, ktoré sfarbilo oblohu, množstvo pomarančov, ktoré sa utopí v modrej, belasej... bozky, veľa bozkov, ktoré putujú mojím telom, celkom nenápadne, celkom nenásytne, celkom ako keby mali byť také, úplne rovnaké navždy. Stojím, nenápadne čakám, a tak ako vietor fúka, hľadím v smere kadiaľ si odišiel. Nepovedala som ti to. Už viac nie sme sami. Nie, nie sme... mala by som, mala by som tvoje sny roztrhať, hneď teraz, rozkričať sa za tebou, že si hnusný, že ťa nenávidím, a... že čakáme dieťa. Že ťa milujem, ale to by si musel byť iný. Všímať si, že aj ja mám ciele a sny... To je tebe úplne jedno. Vidíš iba seba a na mňa, na moje pomerne rýchlo rastúce brucho, na to sa ani nepozrieš. Aj dnes si prišiel. Iba si sa zastavil, čo mám nové. Prišiel si a odhalil si moje tajomstvo. Moje dieťa a mňa, ako hľadím na teba obklopená farebnosťou nových tehotenských šiat, mňa, sfarbenú na tvári od práve zjedenej čokolády. V tvojich očiach vidím strach. Žmurknem a už tam nie si. Iba žmurknem a celý svet ma zrazu pochopil. Takto to nemá byť. Nie... Zase vidím farebné zore, jemné a nežné, ako kopkanie môjho nenarodeného anjelika... Samé pomaranče, topia sa v modri nastávajúceho rána. Sú také nežné, ako moja láska k tebe, anjelik môj najdrahší, ako k tebe, čo dýchaš a žiješ vo mne, ako ty... Tony a tony pomarančov rozkotúľaných po oblohe, jemný vietor sa s nimi hrá. Kotúľajú sa za kopce, za hory, do nížin a svorne sa topia. Aký smutný je ich osud. Keby tak vedeli plávať v modrej, keby sa tak naučili plávať, zostal by tento okamih navždy, nikdy by ich nezahalila tma, nikdy by ich neutopilo svetlo... a ja, vychutnávala by som ich pestrosť pod rúškom nevinnosti. Lenže, utopili sa. Spolu so snami, spolu s mojím talentom. Spolu so všetkým. Už mi ostávaš iba ty, anjelik môj. Iba ty, a tvoj neobyčajný talent netopiť sa v modrej. Lenže On odišiel. A ja neviem ako naučiť tie pomaranče, aby vydržali, neviem sa postarať sama o všetko. O dieťa, pomaranče a modrú. Kvantá modrej... Neviem! Bozky slabnú a vo víri spomienok sa ukazujú stále väčšie diery. Môj anjelik už plače, plače a stále viac slabne. Ako ja... topím sa v modrej, ako farebný pomaranč, ako nevykvitnutá nádej... Vôňa leta je za dverami, a moje telo ticho krváca na podlahe. Ďalší letný dážď. Akoby mal tento moment trvať naveky. Dýka chladí. Anjelik sa kdesi túla, ale pomaranče, tie sa stále topia. Ešte ich vnímam, ešte viem, aké krásne kedysi boli, aké jemné a nežné sa mi zdali tie chvíle ich konca. Anjelik plače. Hukot padajúcej vody spomaľuje moje myšlienky. Keď bude po všetkom, naučím pomaranče, ako sa nestratiť v modrej. A opäť raz rozkvitnem na lúke, tam, kde si ma nechal stáť.