V chvate mi behá hlavou tucet myšlienok, medzi ktorými, ako neskôr zisťujem, skáče a o pozornosť prosí jedna jediná- autobus!!! Nonšalantne vytiahnem mobilný aparát z vrecka mojej milovanej bundy a uvedomím si- Bože, veď čochvíľa odchádza!! Ulicami letím ani víchor, strhávajúc so sebou všetko, ale pritom dostatočne pomaly, aby som nepôsobila ako nedochvíľny blázon. Práve ja, čo nikdy nemeškám? Ja, čo som nervózna pri akomkoľvek náznaku oneskorenia, či nesplnenia termínu? Iba posledná zákruta a už sa predo mnou vynorí autobusová stanica, ústredie stratených duší, nádej na znovu navrátenie domova. Autobus už stojí plný, pripravený na odpich z nástupišťa. Dobieham. Šofér sa len pousmeje. Ja tiež, lebo si viem predstaviť, ako asi môžem v danej chvíli pôsobiť. Zavrú sa za mnou dvere ako pokyn vyšších síl a pohýname sa. Uff, mám to za sebou, poviem si, pookrejem na srdci, pretože slniečko krásne presvitá cez mierne zašpinené okná autobusu a mne to všetko zrazu nepripadá také stereotypné. Klišé sa stratilo niekde medzi tou hŕbou myšlienok. Ani si neuvedomujem hlasy, ktoré prichádzajú spoza môjho chrbta.„Myslíte, že si všimne, keď jej vezmem tú katarínku?“ spýta sa dobrácky hlas za mojím chrbtom. Až potom si uvedomím, že reč je o mojej milovanej lienke, ktorú nosím pripnutú na taške. Obzriem sa. Spod okuliarov na mňa hľadí dobrácka tvár, tvár, akú si zapamätáte, tvár, ktorá vás vytrhne zo všednosti dňa. Ani si neuvedomím ako, ale pod paľbou otázok sa dozvedám mnoho. O škole, o názoroch na štúdium, o ľuďoch, s ktorými som v dennom styku. O ľuďoch, ktorí mi majú byť modlou, o ľuďoch z mäsa a kostí... Pripomína mi nevysychajúci prameň otázok môjho starkého, ktorého som si za tie roky, čo som na svete, veľmi obľúbila. Snáď by sa nenahneval, snáď by sa necítil urazený tým prostým prirovnaním... ostáva len otázkou, pretože záhadný cestujúci sa stratil v diali, hneď, ako som vystúpila z autobusu na konečnej zastávke zvanej domov... ale ďakujem, z celého srdca ďakujem za okamih, v ktorom sa môj život začal uberať iným smerom...
Záhadne neznámy cestujúci
„Odpadla hodina!“ zvestuje mi spolužiačka blížiac sa ku mne nápadne rýchlym krokom.„To nemyslíš vážne?“ upriem na ňu pohľad neveriaceho Tomáša, no ona len pritaká, že sa mi to vôbec nesníva...