Mesto za uhliskom

„Viem, viem, veď už idem..." povie a ťažko sa nadýchne. Otvorí dvere, vylezie z auta a postaví sa k bráne. Tažký nočný vzduch sa začína pomaly oteplovať. V diaľke vidím prvé slnečné lúče. Rozžiarujú našu útulnú dieru.
Cúvam z garáže. V jednej chvíli sa mi naše auto zdá príliš veľké pre takú malú garáž, následne si sama pripadám strašne malá s obrovskými žilnatými rukami, sediaca za volantom tak, akoby ma tam niekto iba podstrčil. Rýchlo sa zhlboka nadýchnem a zažehnám nočnú moru. Mama sviežo pribehne do auta. Jej takmer 130 kilogramov mi pripadá veľmi nežných a auto ako stvorené na rozvoz jej zadočku. Zaradím a ide sa, deň sa iba začal.


Na ceste pridávam a ako obyčajne, šliapem na krk kadejakým méďákom. S takým nákladom ma to na ceste drží ako po špeciálnom tuningu a zvýšenom gripe cesty. Mama podriemkáva, zdá sa mi veľmi pokojná. Cesta ubieha veľmi dobre. Len jedna malá dopravná nehoda, kotrá pripravila niekoho o pokojné sny, mňa s mamou len o pár sekúnd cesty do práce. Už sa blížime do mestečka. Sama ho niekedy nazývam mestečkom za uhliskom, ale ľudia mu vravia aj všelijako inak. Pracujeme tu všetci. Je tu práce dosť a vždy sa niečo udeje. Nie je dňa, ktorý by prešiel bez toho, že by sa niečo neoslavovalo, alebo nesvätilo. Lebo napriek všetkému čo sa dnes vo svete deje, sme veľmi pobožné mestečko s veľmi pobožnými obyvateľmi po desiatkach dedín navôkol. Rozkošný vidiecky look dodávajú aj role, háje, sady, kozy pobehujúce po ulici, hydina a iné typicky vidiecke prvky. Mama od nepamäti robí v miestnej cukrárni, ktorá sa v meste drží už nejaké to storočie. Kvôli nej dokonca museli podstúpiť prestavbu dverí pre personál a rozšíriť priestory, takže sa ich obrat zvýšil. Alebo lepšie povedané, musel sa. Moje pracovisko je omnoho menej navštevované. Robím v mestskej knižnici a archíve, ktoré sídlia v tej istej malej budove, dokonca v dvoch neveľkých izbách. Vravelo sa, že v tomto dome strašilo a aj, že tam predtým býval Don Francesco, alebo Mata Hari. Nikto to nevie a nikomu sa na to nechce pýtať, pretože všetci, čo to vedeli už dávno ležia pod zemou. Ale inak- veselé mestečko. A čo vám poviem, aj veľmi pohostinné. Okrem zopár pohostinstiev je mesto známe svojimi jarmokmi a zakáľačkami. Za sto rokov sa tu spáchalo najviac samovrážd a ešte viac atentátov. Ak by sme mali viesť výskum, kto zabil Linoclna či Kennedyho, prišlo by sa na to, že atentátnik bol z nášho skromného, ničím sa nepýšiaceho mestečka. Okrem toho je tu najväčší dokázaný počet zlatých zubov. Náš stomatológ si dal tú námahu a všetky ich spočítal. A naozaj si dal záležať. No, ale dosť bolo o našom mestečku. O chvíľu mi Rudy uvoľní cestu a konečne sa nebudem musieť viezť za tým konským záprahom. Rudy totiž ide na uhlisko, čo je úplne iným smerom. Všetko je iným smerom ako uhlisko. A žiadnemu návštevníkovi by som neradila vybrať sa tou cestou. Vlasnte žiadnou. Všetky totiž končia v uhlisku.


"Mami, preber sa, sme už pred cukrárňou." potrasiem s mamou a ona skočí ani srnka a otvorí dvere na aute. Vonku už stojí jej kolegyňa. Čaká na mlieko, ktoré rozvážajú každý deň presne o 7.12. Za celý môj život meškal rozvoz mlieka len raz a to tiež len preto, že som ho rozvážala ja. Odvtedy brigádne rozvoz mlieka nepovoľujú.
"Prídem po teba ako vždy." vlepím mame božtek a zabuchnem za ňou dvere. Ako vždy. Patrí to k mestu. Ako vždy. Najčastejšie vyrieknuté slová, vďaka ktorým si toto mesto zachovalo svoju integritu. Vďaka tomu je tak trochu hrôzostrašné a veľmi divné.


Šliapnem na plyn, vyradím však spojku. Hučím. Dávam na známosť, že idem po ceste. Ak by to vedel mechanik, hneď by sa netváril tak udivene pri ročnej kontrole. Vedel by prečo je to auto také zničné. Patrí to však k mojmu zvyku. Ako vždy- oznamujem, že idem dolu ulicou. Aby som odohnala zlých duchov večera a aj tých, ktorí sú v archíve a knižnici. Chcem tam byť sama, nech sa idú hrať na strašiakov kamsi, kde im to budú tolerovať. Ja rozhodne nie! Mám veľa práce. Už zase zaniklo niečo, čo len predchvíľou vzniklo, a tak musím sa vrhnúť na papierovačky. A predsa je to lepšie, ako sedieť len tak doma a nič nerobiť. Aspoň mi zato platia. Naše mestečko je naozaj divné. Nikto totiž už po desaťročia nepracoval v archíve, pretože je na ceste k uhlisku. Ale ako som už raz povedala, všetko končí v uhlisku. Divné tiež je, že človek by obyčajne hľadal mestský archív pri mestskom úrade, radnici, alebo čomsi podobnom, ale nie na ceste na uhlisko, ktorá je taká obávaná, ako svojho času William Tell.
Zatiahnem ručnú, vezmem si všetko potrebné a opatrne vystúpim. Veď predsa nikdy neviem, čo na mňa môže číhať. Kadejaké tvory, či dokonca celkom bezcieľne sa potulujúci ľudia. Na ceste na uhlisko sa môže stať naozaj čokoľvek. A môžete tu stretnúť kohokoľvek. Ak by sme mali v našom meste prezidenta, isto by sa prechádzal práve týmto miestom. Nikto by sa pritom nečudoval.
Miesto je na prvý pohľad mrazivé, hoci tých prvých pohľadov som už zažila niekoľko sto. Mierna, pri zemi sa plaziaca hmla len načrtáva atmosféru mojej pracovnej doby. Počuť len moje kroky. Hmla mi obopína nohy. Zrazu oťaželi. Drevené dvierka, ktoré donedávna držali len na jednom z troch pántov, sa niekomu záhadne podarilo opraviť... nenásilne ich otváram. Konečne nemám pocit, že na mňa padajú. Ťažký prehnitý vzduch sa vylieva von, mieša sa s hmlou a výrazne páchne. Ďalší nudný deň v mojom kancli. Fakt výhra! Akonáhle si myslíte, že by vám deň mohol ubehnúť rýchlejšie, neubehne. Poviem vám, radšej nato nemyslite. Nie je nič horšie, ako vedomie, že sa nedočkám štvrtej hodiny poobednej. Dnes len úmrtné listy a zopár náhlych zánikov malých tuzemských firiem. Toľko koncov a to je len ráno.



Na obed pôjdem do cukrárne. Dnes potrebujem trošinku vzpružiť. Traja zabití a jedna samovražda, to dá veru riadne zabrať môjmu tráveniu. Pripočítam k tomu prehnívajúce trámy a všetko vynásobím ôsmimi hodinami. Výsledok je ľahký- jeden lahodný veterník, marcipánová dobrôtka a karamelová griláž. Už sa, veru, teším. Iba sa dočkať obedňajšej prestávky. Najhoršie je, že tu, na ceste na uhlisko, nik nie je. Hoc ja mam stále pocit, že ma niekto sleduje. A aj keď som tu eventuelne sama (človek nikdy nevie), neodvážim sa robiť si obedné prestávky kedy sa mi zachce. Veď načo aj. Jedlo počká, nie je zajac. Ale dala by som si takého pečeného...



V našom mestečku je ešte zopár rarít, ktorými zabijem čas, kým za bude zobednievať. Človek si nikdy nemôže byť stopercentne istý, že mu zvýši niečo na obed. V meste máme rodinu Kameltových, ktorí sú azda najväčšími jedákmi na celkom vnútrozemí, pobreží či dokonca vo svete. Nie je to divné? Najväčší jedáci a práve v tejto dedine? Človek by čakal, že ich tromfne akési decko z predmestia Bronxu, ktoré sa živí tým, čo mu vojde pod ruku (nech je to čo chce, mňammm..) alebo na ďalšie, poctivo odchovávané na „mekáčoch“, pretože mamička zase raz nenavarila.
Ak by ste sa aj nepozastavili nad týmto, v našom mestečku je vždy dosť vecí, nad ktorými sa je hodno pozastaviť. Do pozornosti by som rada uviedla aj počet psov na obyvateľa. V normálnych mestách- ako napríklad Bratislava, je normálna koncentrácia psov na kilometer štvorcový. V našom meste je to smiešny pomer. Na každého piateho psa spadá jeden človek. Hm. Asi toľko. Psie mesto to síce nie je, ale keď si uvedomíme, že medzi psami sú aj fenky, nositeľky rodu, musím uznať, že o pár desiatok rokov sa tu nebude dať žiť. Lenže aj o toto sa naše mesto postaralo a vymyslelo veľmi ekologické riešenie. (Ospravedlňujem sa vopred slabším žalúdkom, ale naše mesto je výlučne o pohoršovaní sa, tak sa pohoršujte!) Psie klobásky, psí guláš, psie lahodné kotlety, psie roládky. Jednoducho, psie hody. Takto ročne naše mesto uživí celú rodinu Kameltových a zníži počet psov na pomer 1:1. Táto ekonomika si síce získala obľubu, no ja ju neuznávam. A čo iné domestikované tvory? Áno, aj tie sa konzumujú. Po menších množstvách, ako v normálnych mestách s normálnymi ľuďmi. Zavše čo sa nejaká koza zatúla na uhlisko a hneď je po nej. Nikto totiž nevie, kto to na uhlisku žije. Nikto nevie, kto na uhlisku zabíja. Tesne pred uhliskom býva Rudy so svojím konským záprahom. Vozí na ňom všetko. A jediný sa nebojí spávať tak blízko. Mnohí sa ho pýtali, či je tajný agent, alebo či to on „ta“ býva, no neodpovedal. Ako je v archíve napísané- „Rudy sa iba divne usmial.“ Dúfam však, že to nemalo skrytý význam. V tomto je naše mesto výrazne odlišné od akejkoľvek civilizácie. Nič tu nikto nedáva do skrytých významov. Je to ako Kocúrkovo. Avšak svojím spôsobom. Jedného času sme mali aj políciu na odhaľovanie skrytých významov (bolo to opatrenie mesta, ak by sa náhodou niekto nepodriadil pravidlu nedávať slová, či hocičo do skrytých významov), onedlho však bola stiahnutá z funkcie, pretože vzorní obyvatelia mesta sa poučili na prípade zo septembra minulého roka, keď manželka bývalého pána Radného, Irena, dala do skrytého významu to, čo chcela ako darček k vianociam. Dodnes však nechápem, ako ich súkromný rozhovor mohli v nočných hodinách počuť susedia. Odvtedy mám pocit, že ma niekto neustále sleduje. Ktovie prečo. Možno je to naozaj pravda. V kvetináčoch občas nachádzam divné súčiastky- raz som tam mala blatník zo Šošovice 120, ale odvtedy iba aké- také mikročipy, mikro odposluch... a podobne, jednoducho nič zaujímavé. A ten blatník, to bol Dežov, on rád hádže blatníky do kvetináčov. Raz jeden hodil do okna mestskému úradu. Hneď uvažovali, že zriadia políciu proti hádzaniu blatníkov do okien mestského úradu, ale návrh sa v konečnom dôsledku zamietol, lebo zmietol starostu. Vraj jemu žiadny blatník neprišiel. Preto výsostná vďaka za Alzheimera.



A predsa som sa dočkala. Je tu čas obeda. Pomaly sa dvihnem, a pobalim tie najdôležitejšie veci a odložím ich. Ako zvyčajne do druhej poličky druhej skrinky naľavo. Nie naopak. Čo ak by sa mi ten snoril, čo sem občas chodí, vŕtal v iných skrinkách iba preto, lebo by dúfal, že tam nájde užitočné informácie? Už neraz sa mi stalo, že som v druhej poličke druhej skrinky naľavo našla vysokonešpecifický popoľ po zhorených dokumentoch zapálených pomocou bežnej horľaviny dostupnej v akýchkoľvek samoobslužných potravinách za pomoci vysokonešpecifického zdroja ohňa. Ale hor sa do cukrárne.
Premiestňovanie sa v dopravných prostriedkoch, ak mám chuť na niečo sladké, je vždy rýchle. Občas si pripadám ako kozmonaut letiaci po zemskom povrchu. Ozaj, vravela som vám, ako tu chceli zriadiť výskumné stredisko? Asi nie. Ale ani nepoviem. Isto nie skôr, ako poobede. Ak potom nebudem mať vážnejšie starosti. Ak áno, dopoviem inokedy. Brú chuť.
Návrat je naproti tomu vždy dlhý. Aspoň návrat z obeda. Ak nevystihnete Rudyho, ako sa vracia späť na uhlisko, lebo ako viete, všetky cesty aj tak vedú na uhlisko, tak sa vám môže stať, že stretnete Jednookého Woodyho, ktorý so svojím stádom oviec vždy a zásadne brázdi len cesty na uhlisko. Vedie takú teóriu, že ak mu tá beštia, čo na uhlisku žije, pozabíja celé stádo, nebude musieť vstávať do práce a môže si vziať 365 dní dovolenky. Teda presne toľko, koľko rokov na žiadnej nebol. Chudák Jednooký. Občas nevie, či je na správnej ceste, ale to sa mu ani nečudujem, pri takejto viditeľnosti by raz za čas zablúdil každý. Občas sa len čudujem, ako nájde cestu späť... Nikdy som sa nepozastavovala nad tým, ako sa veci v našom meste menia. Nemenia sa totiž vôbec. Ak aj áno, určite sa menia celkom inkognito, nie tak okato, ako posledné dni od júla v republike. Starosta je už vyše tridsať rokov ten istý. Ani neviem, či ešte stále žije, či ho len nevypchali a nehrajú s ním maňušky v ľudskej veľkosti. Skočím ho niekedy pozrieť. Ak sa bude divne tváriť, budem vedieť prečo. Vždy, keď sa veľa naobedujem, stáva sa mi, že mávam halucinácie, ale myslím, že starosta je predsa stále živý.
Ako malá som chodila na našu obecnú školu. Nebolo to bohviečo, ale človek sa aspoň naučil vyhýbať trstenici... veď čo mu, chudákovi, ostávalo. Iné asi nie. Mali sme tam učiteľku, ktorej by sa bál aj ten najstrašnejší strašiak, ak by sa s ňou stretol. Mala hrubé kostené okuliare a dlhý špicatý nos. Vlasy mala ako akéhosi pudlíka, čo sa jej zahryzol do hlavy. Za posledných dvesto rokov ani raz nezmenila trvalú. Stále mala toho čokla zahryznutého do hlavy. Minule som ju stretla, keď sa nám križovali cesty pri cukrárni. Nabehli mi zimomriavky a chviľu som mala pocit, že to práve ona býva na uhlisku. Bŕŕŕ... Ešte aj teraz ma strasie...



Už iba zopár minút a budem môcť nasadnúť do auta a odviezť sa, samozrejme za neodmysliteľného hukotu plynového pedálu (len privrite oči a predstavte si mestských šarvancov na autíčkach) smerom do centra. Preč od uhliska, ktoré mi celú pracovnú dobu dýchalo na krk. A navyše, musím ísť načas, pretože mama ma isto bude čakať. Tak ako vždy. Povedľa vchodu pre personál, s malou taštičkou dobrôtok a dobráckym úsmevom.