Kritika môjho rozumu

Kedysi som bola mladá a mala som menej starostí. Teraz sa mi kopia ako špinavá bielizeň. Občas sa pritrafí aj niečo špinavšie ako ponožky. V mozgu sa mi miešajú definície, jedna cez druhú. Vydávajú desivé zvuky. Niečo medzi Pulp Fiction a Mlčaním jahniat. Sedím v prvom rade. Ak by mala striekať krv, určite sa zašpiním. Ešte šťastie, že nepremietajú.Schúlená do klbka čakám na niečiu ruku. Azda... azda ešte sú nejaké ruky voľné? Celkom malé rúčky... také detské, čo uchopia svet celkom nežne. Také, akými by som sa bála dotknúť špiny. Myšlienky ma zase prenasledujú. Utekám. Neviem, či som sa niekedy učila niečo iné, ako bežať. Ako letieť s vetrom o preteky. Ako na morfológii, či syntaxi. Ako na hociktorom leveli v obľúbenej hre. Na tristo šestdesiatej strane sedem dielneho románu na pokračovanie, ktorý už nepokračuje, lebo spisovateľ je mŕtvy. Nie naozaj... len myšlienkovo mŕtvy. Videla som, ako tú poslednú pochoval. Držal ju len chvíľu, aby mu veľmi neprirástla k srdcu. A aj tak. Keď padala z jeho náručia, neviditeľné nitky ju dvíhali späť, viali ju k nemu, ako babie leto uprostred zimy. Ako babie leto kedykoľvek v roku. Kohosi ruka sa dotkla môjho ramena. Jeden dotyk. Milión bacilov a ešte čosi k tomu. Ako rada ťa znovu vidím, len sa ma nechytaj, lebo ma zabiješ. Difúzia. Koža a baktérie. Stav 1:1, nerozhodne. Do konca života zostáva zopár minút. Kto dá prvý gól? Goóóól... Hokej. Zase sme to všetkým ukázali. No, ukázali. Neuveriteľné, koľko sa dá prehrou ukázať. Kopu sklopených očí. Akési tiché očakávanie, či sa nezjaví iný výsledok. Pivo, čo sa valí myšlienkami. Vrah spoločnosti zavítal do ďalšej domácnosti. Súdržnosť z nesprávneho uhla pohľadu. Pime, kým sme na žive! Smrť je taká láskavá... Jej neviditeľné ruky oblápajú ďalší lastovičí krk. Krátke leto. Nestihla vyletieť k oblakom a hneď padala, ako zranený holúbok, ako nežná holubička. Stisnutie povolilo. Nádych. Hlboký, ako studňa pred mojím domom. Ako jazva, čo mi ostala po tebe, ale aj po iných. Ako tie jazvy, čo sa nikdy nezahoja, lebo stále krvácajú a bolia. Kričím zo sna. Držíš ma za ruku, ale stále sa nebudím. Trasieš mnou a kričíš: „Poď už hore! Vstávaj! Neumieraj mi ešte... Ešte si mladá, láska moja...“ objímaš ma. Tvoje pery sa mi prisali na krk. Cítim krv. Upír, ďalší upír, čo zabíja lásku, ktorá vo mne klíči. Okamihy pravdy ako pestré pokyvkávajúce sa steblá trávy na lúke. Len ja to nechápem. Vravíš, že to nie ty. Niekto iný povedal, že ma nerád vidíš... Ozvena odpovedá presvedčivejšie. Ty ma nenávidíš?! Oh, detvianske polia šepkajú Sládkoviča. Len moja ozvena ma nenávidí. Či predsa len nerada vidí???...